Problémy so slovom kapitalizmus

Lukáš Krivošík: Čo je problém kapitalizmu

Akú životnosť by mali mať výrobky

Výrobci vraj úmyselne skracujú životnosť výrobkov. Tak hovoria niektorí spotrebitelia. Llewelyn H. Rockwell, jr. na to odpovedá v článku, publikovanom v češtine v časopise Tu ne cede malis (ročník 2, číslo 11 – pdf):

“Avšak je toto selhání trhu, či odraz spotřebitelských preferencí týkající se hodnot (nižší cena, novější technologie a dalších výhod) jiných než dlouhá životnost? Já tvrdím, že to druhé. S tím, jak se snižují ceny vstupních zdrojů, je smysluplnější věc nahradit, než jí dát věčnou životnost. Chcete mixér za 200 dolarů, který vydrží 30 let, či mixér za 10 dolarů, který vydrží pět let? Cokoli spotřebitelé dlouhodobě upřednostňují, bude trh poskytovat.

Jak si tím můžeme být tak jisti? Konkurence. Řekněme, že všichni výrobci budou vyrábět mixéry, které se po pěti letech rozpadnou, a tato skutečnost je široce kritizována. Jediný výrobce by tak mohl porazit konkurenci tím, že by přišel s výrobkem, který nejvíce vyniká v dlouhé životnosti. Pokud spotřebitelé opravdu hodnotí životnost, budou ochotni za ni zaplatit.”

Trhový mechanizmus neexistuje

V Ekonómii v novej ekonomike na strane 82 čítame: “Trhový mechanizmus je ‘sociálne slepý’.”

Ak by sme proti tomu namietali a ako príklad uviedli charitu, autor citovaného výroku by mohol odpovedať, že charita nie je súčasťou trhového mechanizmu. Čo teda povieme? Autor robí chybu už v prvých dvoch slovách. Trhový mechanizmus neexistuje.

Trh je proces, nie mechanizmus.

Trhové hospodárstvo je založené na dobrovoľnej výmene medzi ľuďmi. Takáto výmena nie je v nijakom zmysle mechanická či automatická. Vždy zahŕňa rozhodovanie individuálnych ľudí. (A súčasťou takto chápaného trhového hospodárstva je aj charita.)

Trh je tvorený ľuďmi, ktorí majú slobodnú vôľu, ktorí sa rozhodujú, čo urobia, aké budú mať ciele, akými prostriedkami sa ich pokúsia dosiahnuť, a v rámci tohto úsilia vyrábajú a spotrebúvajú, nakupujú a predávajú. Tento proces potom vytvára trh a trhové ceny. Ak je takýto proces sociálne slepý, potom nevyhnutne preto, lebo účastníci tohto procesu sú sociálne slepí. Možno by sme mohli povedať, že trhový proces je do tej miery sociálne slepý, do akej sú sociálne slepí jeho účastníci.

A teraz nech kritici povedia: kto sú tí, ktorí majú podľa nich trh napraviť, resp. regulovať tak, aby sa kompenzovala jeho údajná sociálna slepota? Nie sú to takí istí ľudia, náchylní k chybám, ako účastníci trhového procesu?

Sú rovnakí. Dalo by sa tvrdiť, že sú ešte horší, keďže po moci túži skôr ten, kto nechce druhým slúžiť, ale ovládať druhých. Predpokladajme ale, že sú rovnakí. Čo ich teda kvalifikuje na to, aby trh “napravovali”, keď sú rovnakí, ako ostatní účastníci trhu?

A pritom nejde iba o to, že ľudia, ktorí majú moc vyrábať zákony, nie sú lepší ako ostatní. Človek sa často učí na vlastných chybách. Keď ale rozhoduje za druhých, ba dokonca za milióny iných ľudí, potom sa tak ľahko na svojich chybách nepoučí. Možno sa o nich ani nedozvie; možno áno, ale nebude nútený k náprave, pretože sa to nebude dotýkať priamo jeho.

Používanie pojmu trhový mechanizmus pomáha ľuďom k chybnej predstave. Trh si predstavujú ako automatickú, nevedomú, mechanickú silu. Preto podľa týchto ľudí nie je rozumné nechať trh sám na seba. Je treba niečo urobiť, aby sa napravili problémy, spôsobené trhom. Odmietajú predstavu, podľa ktorej by trh mal byť ponechaný bez zásahov vlády.

Mýlia sa. Ludwig von Mises tento omyl vysvetľuje takto:

Intervencionista vidí pouze dvě možnosti – “automatické síly” nebo “záměrné plánování”. Z toho vyvozuje, že spoléhání na automatické síly je zjevná hloupost. Žádný rozumný člověk přece nemůže vážně navrhovat nicnedělání a ponechání věcí, aby se vyvíjely bez vlivu účelového jednání. Plán jako projev vědomého jednání je pak samozřejmě mnohem více žádoucí než absence jakéhokoli plánování. Laissez faire pak tedy v očích intervencionisty znamená: Ponechte zlo existovat, nepokoušejte se využít rozum k zlepšení života lidí.

Těžko bychom objevili větší omyl. Argument pro plánování je odvozen od mylného výkladu metafory a stojí pouze na konotacích termínu “automatický”, který je často používán v přeneseném slova smyslu k popsání tržního procesu. Automatický znamená podle Concise Oxford Dictionary “nevědomý, neinteligentní, pouze mechanický”. Dle Webster’s Collegiate Dictionary automatický znamená “bez kontroly vůle … prováděný bez aktivního myšlení a bez vědomého záměru či řízení”. Jak snadno pak mohou zastánci plánování vítězoslavně použít takovýto trumf!

Skutečnost je taková, že před námi neleží alternativa mrtvého mechanismu či strnulého automatismu na straně jedné a vědomé plánování na straně druhé. Nevybíráme mezi plánováním a neexistencí plánování. Otázka stojí následovně: Kdo plánuje? Měl by každý člen společnosti plánovat pro sebe, nebo by pro všechny měla plánovat pouze benevolentní vláda? Problém nespočívá ve volbě mezi automatismem a vědomým jednáním, ale mezi autonomním jednáním každého jedince a výlučným jednáním vlády. Jde tedy o otázku: Svoboda, nebo všemocnost vlády?

Laissez faire neznamená: Nechme mechanické věci bez duše fungovat. Znamená: Nechme každého jedince, aby si zvolil, jak se chce podílet na společenské dělbě práce; nechme spotřebitele rozhodovat, co mají podnikatelé vyrábět. Plánování na druhou stranu znamená: Nechme pouze vládu tvořit a vynucovat svá pravidla pomocí aparátu nátlaku a donucení.

(Lidské jednání, str. 653-654)

(Citát nájdený v článku Mises on Metaphorical Mechanism.)

Adam Smith: Dodržiavanie pravidiel je podmienkou fungovania trhového hospodárstva

“Bez dodržiavania abstraktných pravidiel garantujúcich stabilitu vlastníctva, jeho prenos dohodou, či dodržiavanie sľubov a zmlúv, by sa veľký stroj trhového poriadku rozpadol na atómy.” — Adam Smith

(Citované v prednáške Petra Gondu, v prezentácii na str. 13.)

Trhové hospodárstvo je založené na zisku a strate

Hovorí sa: trhové hospodárstvo je založené na zisku. Nie je to celkom tak. Trhové hospodárstvo je založené na cenách, a na zisku a strate. Ak sú zisky privatizované (firma si ich môže ponechať) a straty socializované (stratu uhradí úplne alebo čiastočne štát z daní alebo na dlh, napr. formou dotácií), potom nemôžeme hovoriť o trhovom hospodárstve.

V našej postkomunistickej zmiešanej ekonomike sú straty často socializované aspoň sčasti. Pomáhajú tomu aj zákonné ustanovenia, týkajúce sa ručenia za záväzky. Ak podnik (napr. akciová spoločnosť, alebo spoločnosť s ručením obmedzeným) zbankrotuje, svoje záväzky uhradí len do výšky majetku podniku. Samotní majitelia za záväzky neručia. Ak banka zbankrotuje, vklady vkladateľom vyplatí štát, resp. fond na ochranu vkladov.

V skutočnom trhovom hospodárstve, aké obhajuje aj Ekonomický zápisník, strata nie je socializovaná. Firma musí niesť náklady svojho konania, musí existovať možnosť bankrotu. Inak trhové hospodárstvo nemôže fungovať.

Prečo sú na Slovensku nízke mzdy?

Článok od Petra Weisenpachera Prečo sú na Slovensku nízke mzdy vysvetľuje, od čoho závisia mzdy, a prečo sú na Slovensku relatívne nízke v porovnaní napr. s Nemeckom. Dovolím si citovať posledný odstavec:

“Ukázal som, že nízke mzdy sú dôsledkom nedostatku kapitálu. Je preto zbytočné hromžiť nad údajnou chamtivosťou slovenských zamestnávateľov a tváriť sa, že situácia slovenských pracovníkov sa zlepší, ak si buď sami podnikatelia vstúpia do svedomia a zvýšia mzdy, alebo ich k tomu donúti sociálne cítiaca vláda. Vylievaním žlče na chamtivých podnikateľov sa síce niektorým ľuďom uľaví, ale problém to nerieši. Ten totiž nie je v psychike zamestnávateľov a v ich lakomosti, ale v objektívnej skutočnosti nedostatku kapitálu, a jeho jediné riešenie je jeho ďalšia akumulácia. Tá je možná buď príchodom zahraničných investorov alebo domácou akumuláciou. Keďže kapitál sa tvorí vďaka dosiahnutému zisku a vďaka úsporám, politika trestajúca zisk a úspory (vyššie dane a odvody, predražovanie nákladov zamestnávateľov, obmedzenie sporivého dôchodkového piliera a ďalšie opatrenia tohto druhu) akumuláciu kapitálu brzdí. Perspektívy slovenských poberateľov miezd do budúcna preto nie sú veľmi ružové.”

Autor v článku vysvetľuje aj to, prečo má napr. čašníčka vyššiu reálnu mzdu ako jej stredoveká kolegyňa, hoci jej produktivita práce nie je vyššia. Je to preto, lebo jej zamestnávateľ musí reagovať na vyššie mzdy v iných odvetviach, v ktorých sa vďaka kapitálovej akumulácii produktivita práce v porovnaní so stredovekom zvýšila. V poznámke pod čiarou k tomu autor dodáva:

“Vidíme, že socialisti majú pravdu, keď trh obviňujú z nespravodlivosti, keďže novovytvorené bohatstvo sa na trhu prerozdeľuje v prospech čašníčky, ktorá sa oň nijako nezaslúžila, namiesto aby celé pripadlo kapitalistom, ktorí ho svojou kapitálovou akumuláciou umožnili. Podobne sú na tom aj robotníci, ktorí zarobia viac než ich stredoveký kolega vďaka lepšiemu kapitálovému vybaveniu, nie vďaka svojim osobným kvalitám.”

Kultúra môže existovať aj bez štátnych dotácií

Príklad z Čiech: súkromný symfonický orchester.

Úspory sú základom hospodárskeho rastu, nie spotreba

Podľa jedného z najrozšírenejších ekonomických omylov je spotreba základom hospodárstva. Ak hospodárstvo upadá, treba podporiť spotrebu. Ak ľudia nechcú zvýšiť spotrebu, treba, aby vláda začala míňať (hoci aj novovytvorené peniaze). Ak je kríza, ľudia začnú viac šetriť a menej míňať, a tým krízu údajne zhoršia. To všetko je omyl. Základom hospodárstva je výroba, a základom hospodárskeho rastu sú úspory.

“Spotreba napriek svojmu značnému objemu neakceleruje fungovanie ekonomiky. Zdrojom dynamického dlhodobého rozvoja ekonomiky sú úspory. Proces sporenia a investovania je kľúčovým problémom makroekonómie, pretože úspory a investície sú najdôležitejšími faktormi ekonomického rastu.” (prof. Lisý v Lisý a kol.: Ekonómia v novej ekonomike, 2. vydanie, str. 366-367).

Tejto téme sa podrobnejšie venuje napr. článok Stevena Horwitza Konzumerizmus je keynesiánstvo. Aby mohla existovať spotreba, musí jej predchádzať výroba. Profesor Horwitz hovorí:

“Začať analýzu spotrebou vychádza z predpokladu, že prostriedky na ňu už sú nadobudnuté. Naopak, bohatstvo sa tvorí v procese výroby, pri ktorom sa zdroje preskupujú tam, kde majú pre ľudí vyššiu hodnotu ako pri alternatívnom rozložení. Táto výroba je financovaná z úspor domácností, ktoré sa spotreby vzdali.”

Podľa Horwitza zástancovia voľného trhu nikdy netvrdili, “že ‘stimulácia spotreby’ je cestou k prosperite. Preto ich nikto nemôže obviňovať z obhajoby ‘spotrebiteľskej kultúry’.”