Monthly Archives: november 2012

Recenzia knihy Petra Schiffa Ekonomické bajky pro studované i laiky

Recenzia knihy Peter D. Schiff: Ekonomické bajky pro studované i laiky. Jak ekonomika roste a proč krachuje. Praha: Dokořán, 2010, 256 s.

“Schiffova knižka Ekonomické bájky pre študovaných aj laikov s podtitulom Ako ekonomika rastie a prečo krachuje je napísaná jednoducho a čitateľne, je teda vhodná aj pre laikov so záujmom o veci ekonomické. Čitateľovi v nej na jednoduchých príkladoch vysvetľuje základné ekonomické pojmy a zákonitosti.”

Reklamy

Trhové hospodárstvo je založené na zisku a strate

Hovorí sa: trhové hospodárstvo je založené na zisku. Nie je to celkom tak. Trhové hospodárstvo je založené na cenách, a na zisku a strate. Ak sú zisky privatizované (firma si ich môže ponechať) a straty socializované (stratu uhradí úplne alebo čiastočne štát z daní alebo na dlh, napr. formou dotácií), potom nemôžeme hovoriť o trhovom hospodárstve.

V našej postkomunistickej zmiešanej ekonomike sú straty často socializované aspoň sčasti. Pomáhajú tomu aj zákonné ustanovenia, týkajúce sa ručenia za záväzky. Ak podnik (napr. akciová spoločnosť, alebo spoločnosť s ručením obmedzeným) zbankrotuje, svoje záväzky uhradí len do výšky majetku podniku. Samotní majitelia za záväzky neručia. Ak banka zbankrotuje, vklady vkladateľom vyplatí štát, resp. fond na ochranu vkladov.

V skutočnom trhovom hospodárstve, aké obhajuje aj Ekonomický zápisník, strata nie je socializovaná. Firma musí niesť náklady svojho konania, musí existovať možnosť bankrotu. Inak trhové hospodárstvo nemôže fungovať.

Ronald Coase: Ekonómovia sa stávajú nástrojom štátu

Dva citáty z najnovšieho článku 101-ročného Ronalda Coasea:

“Ekonómovia sa tak stávajú vhodným nástrojom, ktorý štát používa na riadenie ekonomiky, namiesto aby boli nástrojom, ktorý používa verejnosť na objasnenie fungovania ekonomiky.”

“Ale poznatky prídu, iba ak sa ekonómia dokáže preorientovať na štúdium človeka takého, aký je, a ekonomického systému takého, aký v skutočnosti existuje.”

(Cez Mises.org.)

Zlyhanie štátu: Úrad s plochou 63 m² na zamestnanca

V Štátnej ochrane prírody SR v Banskej Bystrici (zriaďovateľom je Ministerstvo životného prostredia SR) pripadalo v roku 2011 na jedného zamestnanca 63,28 m² kancelárskej plochy.

Zdroj: Monitor štátu.

(Cez INESS.)

Poznatky nie sú jediným výrobným faktorom

Dnes vraj vieme, že jediný skutočný výrobný faktor sú poznatky. Tvrdí to Ing. Vladimír Baláž, PhD., DrSc., z Prognostického ústavu SAV. Mýli sa.

Baláž v rozhovore pre eQuark.sk povedal:

“Kedysi dávno ekonómovia tvrdili, že na vytváranie nových hodnôt potrebujeme ľudskú prácu, pôdu a peňažný kapitál (tzv. produkčné faktory). V poľnohospodárstve však dnes už pracuje len 2 % ľudí, napriek tomu by dokázali uživiť celé Slovensko. Ako je to možné? Vzrástla produktivita práce. Používaním nových technológií nahrádzajúcich ľudskú prácu a zvyšujúcich úrodu v súčasnosti dokážeme dorobiť omnoho viac potravín ako kedysi. Dnes vieme, že jediný skutočný faktor produkcie sú poznatky. Čím menej roľníkov sa lopotí na poli a čím viac inžinierov produkuje softvér alebo špičkovú elektroniku, tým je krajina bohatšia.”

Nielen kedysi dávno, ale aj v súčasnosti ekonómovia (hoci možno nie všetci) hovoria o troch výrobných faktoroch. Sú to práca, pôda, a kapitál. Peňažný kapitál je len jednou časťou kapitálu. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu a nezamieňali kapitál s peňažným kapitálom, bude lepšie hovoriť o kapitálových statkoch. Teda výrobné faktory sú tri: práca, pôda, kapitálové statky.

Nijaký pokrok v produktivite práce to nezmení. Kapitálové statky sa vyrábajú pomocou práce, pôdy a iných kapitálových statkov. Ak by sme šli dostatočne ďaleko do minulosti, dostali by sme sa do času, kedy žiadne kapitálové statky neexistovali. Teda prvé kapitálové statky boli vyrobené iba pomocou práce a pôdy. Ak by sme veľmi chceli zredukovať počet výrobných faktorov, môžeme tvrdiť, že v konečnom dôsledku existujú iba dva výrobné faktory: práca a pôda. Pôda zahŕňa všetky prírodné zdroje, existujúce bez ľudského zásahu.

Poznatky môžeme zahrnúť pod prácu. Výrobný faktor práca je to, čo do výroby dáva človek, teda patria sem aj poznatky. Každému je jasné, že samotné poznatky nestačia. Keď chceme niečo vyrobiť, musíme použiť nielen hlavu, ale aj ruky. Nie je možné predstaviť si inú situáciu. Keby aj celá súčasná výroba bola zabezpečená robotmi, tie musí niekto vyrobiť – iné roboty, alebo ľudia svojimi rukami.

Rovnako aj pôda je pre výrobu nevyhnutne potrebná. Bez prírodných zdrojov by nebolo z čoho vyrobiť stroje, zvyšujúce produktivitu práce. A nie len to: napr. taký obyčajný zemiak vôbec nedokážeme vyrobiť. Môžeme ho iba rozmnožiť, a ani to nie je možné bez použitia ďalších prírodných zdrojov, ako je napr. voda.

Vidíme teda, že poznatky nie sú, nemôžu byť, a teda ani nikdy nebudú jediným výrobným faktorom.

Posledná veta horeuvedeného citátu tiež nie je celkom správna. Bohatstvo je subjektívne. Hodnota vecí je subjektívna. Každý človek si cení niečo iné. Tá posledná veta sa preto nedá chápať ako univerzálne platná. Opýtajte sa napr. amerického farmára Joela Salatina, čo si on myslí: či je bohatší, keď sa lopotí na farme, alebo či by bol bohatší, keby sedel v kancelárii a písal softvér. Kto si cení prírodu, slnko, čerstvý vzduch, ten možno bude chudobnejší, ak ostane zatvorený v kancelárii 8 hodín denne, aj keby mal vyšší príjem.

Baláž v rozhovore tvrdí aj iné zvláštne veci. Napríklad, že ekonómia ako veda vznikla v 19. storočí. Bežne sa za prvého ekonóma považuje Adam Smith, ktorý žil v 18. storočí. Ale aj pred ním sa niektorí ľudia systematicky zaoberali ekonomickými otázkami, predovšetkým španielski scholastici v 16. storočí.

Ďalej hovorí: “Ak pripustíme, že ľudia majú rozličné predstavy o úžitkoch, sú racionálni a cielene sa snažia o maximalizovanie úžitkov, tak sa dá s matematickou presnosťou určiť, ako budú spolu obchodovať, ako sa vytvoria ceny tovarov a akým spôsobom sa ekonomický systém dostane do rovnováhy.”

Neviem, čo znamená pojem “matematická presnosť”; domýšľam si, že tu mal na mysli určenie presného čísla. Teda napr. cena bude 100 eur. To však nie je pravda. Nikdy nikto nebude vedieť, čo pre konkrétneho človeka v danej chvíli maximalizuje jeho úžitok. Nikdy nebudeme vedieť vopred, čo urobí, aké bude mať v budúcnosti vedomosti, ciele, či predstavy o úžitku, a preto nebudeme môcť povedať, ako bude obchodovať s ostatnými ľuďmi.

A ďalej: “Dnes vieme, že za očakávania o racionalite a maximalizácii úžitkov ekonomická veda zaplatila vysokú cenu, pretože tieto predpoklady sa vzťahujú na ideálnych ľudí, a nie na skutočných.”

Baláž, ako ekonóm, by mohol vedieť, že rakúska škola ekonómie (ak nie aj niektoré ďalšie ekonomické smery) nehovoria o ideálnom človeku, ale o skutočnom človeku, ktorý sa riadi rozumom, a nie inštinktami. Každý skutočný človek koná racionálne, t.j. nie inštinktívne. Nie je chybou ekonomickej vedy, že niektorí ekonómovia chápu pojem “racionálny človek” v inom význame, označujúcom človeka, ktorý si všetko dobre premyslí a optimálne sa rozhodne. Žiadny človek nie je ovládaný inštinktami, iným slovom: každý používa rozum, je teda racionálny. Ak si niekto svoje rozhodnutie dobre nepremyslí, predsa len pri rozhodovaní použil rozum. Každý človek v tomto zmysle koná vždy racionálne. Tým však nepredpokladáme, že každý sa vždy rozhodne v nejakom zmysle optimálne.

K podobnému nedorozumeniu dochádza aj v prípade pojmu “maximalizácia úžitku”. Aj sv. Andrej-Svorad sa snažil maximalizovať svoj úžitok, keď sa nezaoberal ničím, len snahou o dosiahnutie večného života, pretože to považoval za najcennejšie, to bolo v jeho pomyselnom rebríčku hodnôt na prvom mieste. Na hodnotenie úžitku druhého človeka nemôžem aplikovať naše vlastné hodnotenia úžitku, lebo inak sa nám bude často zdať, že niekto dal prednosť menšiemu úžitku pred väčším.

Baláž pracuje ako expert pre Európsku komisiu. Viaceré projekty EK, na ktorých pracuje, súvisia so stratégiou Európa 2020. A aby som iba nekritizoval: Baláž patrí k tým aktívnejším akademickým ekonómom, vyšlo mu 11 monografií. Zvláštne uznanie si zaslúži za vtipný názov jednej z nich: Rozum a cit na finančných trhoch.

Prečo sú na Slovensku nízke mzdy?

Článok od Petra Weisenpachera Prečo sú na Slovensku nízke mzdy vysvetľuje, od čoho závisia mzdy, a prečo sú na Slovensku relatívne nízke v porovnaní napr. s Nemeckom. Dovolím si citovať posledný odstavec:

“Ukázal som, že nízke mzdy sú dôsledkom nedostatku kapitálu. Je preto zbytočné hromžiť nad údajnou chamtivosťou slovenských zamestnávateľov a tváriť sa, že situácia slovenských pracovníkov sa zlepší, ak si buď sami podnikatelia vstúpia do svedomia a zvýšia mzdy, alebo ich k tomu donúti sociálne cítiaca vláda. Vylievaním žlče na chamtivých podnikateľov sa síce niektorým ľuďom uľaví, ale problém to nerieši. Ten totiž nie je v psychike zamestnávateľov a v ich lakomosti, ale v objektívnej skutočnosti nedostatku kapitálu, a jeho jediné riešenie je jeho ďalšia akumulácia. Tá je možná buď príchodom zahraničných investorov alebo domácou akumuláciou. Keďže kapitál sa tvorí vďaka dosiahnutému zisku a vďaka úsporám, politika trestajúca zisk a úspory (vyššie dane a odvody, predražovanie nákladov zamestnávateľov, obmedzenie sporivého dôchodkového piliera a ďalšie opatrenia tohto druhu) akumuláciu kapitálu brzdí. Perspektívy slovenských poberateľov miezd do budúcna preto nie sú veľmi ružové.”

Autor v článku vysvetľuje aj to, prečo má napr. čašníčka vyššiu reálnu mzdu ako jej stredoveká kolegyňa, hoci jej produktivita práce nie je vyššia. Je to preto, lebo jej zamestnávateľ musí reagovať na vyššie mzdy v iných odvetviach, v ktorých sa vďaka kapitálovej akumulácii produktivita práce v porovnaní so stredovekom zvýšila. V poznámke pod čiarou k tomu autor dodáva:

“Vidíme, že socialisti majú pravdu, keď trh obviňujú z nespravodlivosti, keďže novovytvorené bohatstvo sa na trhu prerozdeľuje v prospech čašníčky, ktorá sa oň nijako nezaslúžila, namiesto aby celé pripadlo kapitalistom, ktorí ho svojou kapitálovou akumuláciou umožnili. Podobne sú na tom aj robotníci, ktorí zarobia viac než ich stredoveký kolega vďaka lepšiemu kapitálovému vybaveniu, nie vďaka svojim osobným kvalitám.”

John Taylor Gatto: Učiteľ šiestich lekcií

Svoboda učení prináša preklad ďalšieho článku od Gatta pod názvom Školní učitel šesti lekcí. Kým v článku Proti školám Gatto hovoril o tom, čo je podľa neho účelom štátneho verejného školstva (v USA), v tomto článku hovorí o úlohe učiteľa.

Spomeniem iba tri asi najdôležitejšie lekcie. Hoci Gatto hovorí o americkom školstve, každý absolvent slovenských štátnych škôl môže potvrdiť, že Gattove slová z veľkej časti platia aj pre Slovensko.

Lekcia č. 2: Žiadna práca nie je hodná dokončenia. Každá aktivita je najneskôr po 45 minútach ukončená zvončekom. “Lekce zvonku je to, že žádná práce není hodná dokončení, tak proč se o něco příliš hluboce zajímat? […] Zvonky vštěpují každé snaze lhostejnost.”

Lekcia č. 4: Závislosť na druhých:

“Dobří lidé čekají na učitele, až jim řekne, co mají dělat. Je to ta nejdůležitější lekce ze všech, že musíme čekat na jiné lidi, lépe vzdělané než jsme my, aby naše životy dávaly smysl. Bez nadsázky je celá naše ekonomika závislá na této lekci. Zamyslete se nad tím, co všechno by zkolabovalo, kdyby se děti nenaučily závislosti: byznys sociálních služeb by těžko přežil, včetně rychle rostoucí oblasti poradenství; komerční zábava nejrůznějších druhů, spolu s televizí, by ochabla, pokud by si lidé pamatovali, jak se zabavit sami; potravinové služby, restaurace a sklady na hotová jídla by se zmenšily, pokud by se lidé vrátili k připravování vlastních jídel, než aby spoléhali na cizince. Většina z moderního práva, zdravotnictví a strojírenství by šla také – stejně tak textilní průmysl – pokud by nebyla zajištěna zásoba bezbranných lidí, které školy produkují každým rokem. Vybudovali jsme způsob života, který závisí na lidech, kteří dělají to, co je jim řečeno, protože nic jiného neznají.”

Lekcia č. 6: Súkromie neexistuje, nemáte naň právo:

“V šesté lekci děti učím, že jsou sledovány. Každého studenta udržuji pod neustálým dozorem, stejně jako moji kolegové. Nejsou zde žádná soukromá místa jen pro děti; ani žádný soukromý čas. […] Děti jsou povzbuzovány, aby donášely na sebe navzájem a dokonce i na své rodiče. Samozřejmě rodiče povzbuzuji také, aby oznamovali vzpurnost svých dětí.

Zadávám ‘domácí úkoly’, aby se tento dozor rozšířil i do domácností, kde by se studenti mohli naučit něco neautorizovaného, možná od otce nebo od matky, nebo od nějakého moudřejšího člověka v sousedství.”

Po opísaní šiestich lekcií Gatto vysvetľuje, ako pomáhajú centralizácii riadenia spoločnosti. Spomína tiež, že dôležité veci sa deti v minulosti mohli naučiť vo voľnom čase, ale dnes ich voľný čas zaberá televízia a počítače, a kvôli nutnosti zamestnania oboch rodičov, či kvôli rozvodom, deti strávia menej času s rodičmi než v minulosti.

“Ve Spojených státech máme společnost, která se dostává čím dál tím více pod centrální kontrolu již od doby před občanskou válkou: životy, které vedeme, oblečení, které nosíme, jídlo, které jíme, a zelené dálniční značky, podél kterých jezdíme od jednoho pobřeží ke druhému, jsou produkty této centrální kontroly. A stejně tak si myslím, že epidemie drog, sebevražd, násilí, krutosti a upevňování sociálních tříd, jsou produktem odlidštění našich životů, oslabení jednotlivců a důležitosti rodiny, které centrální kontrola uvaluje.”

“S lekcemi, které každý den vyučuji, můžeme se divit tomu, že dnes čelíme národní krizi? Mladí lidé se nezajímají o svět dospělých a ani o budoucnost; nezajímají se téměř o nic, až na rozptýlení hračkami a násilím? Bohaté nebo chudé, školní děti se nedokáží na nic příliš dlouho soustředit. Nemají smysl pro minulost ani budoucnost; jsou nedůvěřivé k intimnostem (jako děti z rozvedených rodin); nesnáší samotu, jsou kruté, materialistické, závislé, pasivní, násilné, nesmělé před neočekávanými věcmi, závislé na rozptylování.”

Článok Školní učitel šesti lekcí je z roku 1991. O rok neskôr ho Gatto rozšíril, doplnil o jednu lekciu – zmätenosť (confusion; “všetko, čo učím, je vytrhnuté z kontextu”), ostatné lekcie vysvetlil jasnejšie ako v pôvodnej verzii. Vyšla pod názvom The 7-Lesson Schoolteacher.