Category Archives: Ad: (Reakcie a komentáre)

EÚ zrušila kvóty na výrobu mlieka (Ad: I. Sladkovská: Mlieko môže prudko zlacnieť, začala sa mliečna revolúcia)

Európska únia zrušila kvóty na výrobu mlieka. Cena mlieka tak môže teoreticky klesnúť, čo je, samozrejme, dobré pre spotrebiteľov. Terajším slovenským výrobcom sa to však nepáči.

Ivana Sladkovská (Mlieko môže prudko zlacnieť, začala sa mliečna revolúcia, Aktuality.sk) cituje Štefana Vereša z firmy Agroban, s.r.o.: “Nadvýroba mlieka nás ako veľkovýrobcu môže poškodiť. Už teraz sú mliekárne insolventné a neplatia nám”.

Prečo by malo dôjsť k nadvýrobe? Pri doterajších kvótach boli dve možnosti: buď sa vyrábalo príliš málo mlieka a na trhu bol nedostatok, alebo kvóty nemali žiadny účinok. Zrušenie kvót teda buď odstráni nedostatok, alebo nebude mať žiadny účinok. Kvóty sa na Slovensku využívali asi na 80 %, v celej EÚ na 94 %.

Ak sú mliekárne insolventné a cena mlieka sa zníži, potom toto zníženie zlepší ich finančnú situáciu. Je možné, že finančná situácia Agrobanu sa zhorší, ale ich situácia nie je až taká zlá. V roku 2014 vykázali zisk 500 tisíc eur, a od vstupu do EÚ získali dotácie vo výške 8 298 000 eur, čiže 249 985 548 korún (zdroj: Farmsubsidy.org). Zdá sa mi nevhodné, aby sa na možné zníženie ceny mlieka pre spotrebiteľov sťažoval riaditeľ firmy, ktorá od daňových poplatníkov získala štvrť miliardy korún. To je dosť vysoká suma, a oni by chceli ešte ďalšiu pomoc na úkor ich zákazníkov v podobe umelého obmedzovania výroby a konkurencie.

Sladkovská ďalej tvrdí: “Čo môže potešiť naše peňaženky, je pre výrobcov mlieka pohromou. Sú ohrozené pracovné miesta.” Dopad zrušenia kvót nie je ešte známy, preto je predčasné hovoriť o pohrome pre výrobcov. Napokon, autorka sama neskôr v článku vysvetľuje, že zmeny vo výrobe mlieka nesúvisia so zrušením kvót, keďže tie ani neboli čerpané na 100 %.

Ďalej píše: “Odteraz môžu štáty nadojiť mlieka, koľko chcú a predávať ho tam, kde chcú. Podľa odborníkov spôsobí nadbytok suroviny na trhu pokles ceny mlieka.” Zrušenie kvóty, samozrejme, nepovedie k nekonečnému zvýšeniu produkcie mlieka. Ako už bolo povedané, kvóty buď spôsobovali nedostatok, alebo nemali žiadny účinok. Dá sa predpokladať, že ak spôsobovali nedostatok, výroba sa po zrušení kvót zvýši tak, aby sa tento nedostatok odstránil – nie viac, nie menej. Nie je v záujme výrobcov vyrábať čo najviac. Do úvahy musia vziať aj cenu a možnosť odbytu produkcie.

Prezident Potravinárskej komory Slovenska Daniel Poturnay vidí situáciu ešte čiernejšie ako riaditeľ Agrobanu. Podľa neho zníženie ceny nie je dobré ani pre spotrebiteľov, lebo bude mať negatívny vplyv na kúpyschopnosť a zamestnanosť. Na prvý pohľad nelogické tvrdenie – nižšia cena predsa zvýši kúpyschopnosť spotrebiteľa. Ale Poturnay mal asi na mysli kúpyschopnosť tých spotrebiteľov, ktorí údajne majú prísť o prácu. Potom však nie je pravda, že zníženie ceny nie je dobré pre spotrebiteľov. Musíme teda ostať pri tom, že zníženie cien bude negatívom len pre niektorých terajších výrobcov a ich zamestnancov.

Skúsme sa na to pozrieť z opačného pohľadu. Predstavme si, že kvóty nikdy neexistovali. Súhlasil by vtedy Poturnay s tvrdením, že zavedenie kvót a následné zvýšenie cien je dobré pre spotrebiteľov? Nech sa opýta mamy s malými deťmi na jej názor.

V tom, že niekto stratí prácu, nemôžeme vidieť tragédiu. Ak by to bola tragédia, nebolo by oprávnené žiadať kvóty, dotácie a všemožnú ochranu pred konkurenciou aj v iných odvetviach? Prečo nežiadať o kvóty na výrobu áut, mobilov, chleba, zemiakov, topánok, atď? Potreby sa menia, preto je nutné umožniť aj zmenu výroby, aby sa novým potrebám prispôsobila. Ak by ochrana pred zahraničnou konkurenciou pomáhala životnej úrovni, potom by Severná Kórea musela byť najbohatším štátom sveta. Životná úroveň sa nezvyšuje zabezpečením nemennosti hospodárstva, tým sa práve znižuje. Zvyšuje sa zlepšovaním využívania prostriedkov, ktoré sú k dispozícii, teda zvyšovaním produktivity práce, znižovaním nákladov, neustálym prispôsobovaním sa zmenám. Nie je to ľahké, obzvlášť pre firmy, ktoré sú zvyknuté na dotovanie strát pomocou dotácií.

Poturnay ďalej hovorí, že spotrebitelia nepotrebujú nižšie ceny, ale vyššie mzdy. Vyššie mzdy, pri inak nezmenených podmienkach, by samozrejme zvýšili ceny. Teda ak by sa iba zvýšili mzdy, a neznížili by sa náklady výroby, nezvýšila by sa produktivita, atď., ceny by vzrástli a zvýšenie miezd by tak malo len krátkodobý pozitívny účinok a to iba pre ľudí, ktorým by sa mzda zvýšila. Na druhej strane, zníženie cien pomôže všetkým spotrebiteľom, ich kúpyschopnosť sa zvýši a tak sa toto zníženie cien prejaví aj na zvýšení dopytu po iných výrobkoch, čím sa vytvoria nové pracovné príležitosti. Zníženie cien negatívne pôsobí iba na neefektívne firmy a ich zamestnancov. Z dlhodobého hľadiska je však žiaduce a prirodzené, že sa výroba a zamestnanosť prispôsobuje meniacim sa potrebám. Je dobré, ak sú neefektívne firmy, ktorých život závisí od dotácií, nahradené novými, ktoré dokážu existovať z toho, čo im dobrovoľne dajú ich zákazníci.

Hovoriť o zrušení kvót iba z pohľadu určitých výrobcov mlieka je zavádzajúce. Treba aj v tomto prípade pamätať na základné pravidlo ekonómie.

Reklamy

Ceny palív na Slovensku klesli viac ako na burze

Istý Richard Dedek v článku Praktiky slovenských čerpacích staníc vyjadril ľudové chápanie a pozorovanie zmien cien palív takto:

“Dobrá správa pre motoristov – ceny ropy dosiahli najnižšiu úroveň za posledné dva roky a pokračujú v prudkom poklese. Ako sa píše v článku, v utorok zaznamenali ceny najvyšší prepad, a v porovnaní s júnom klesli už o vyše 27%. Človek by si myslel, že konečne budeme tankovať lacnejšie. OMYL!!!

Je zaujímavé, že na pokles cien ropy reagujú čerpačky pod monopolom Slovnaftu veľmi rigídne, spomalene a neadekvátne (nepremietajú do cien plné zľavnenie), v prípade zvýšenia cien ropy reagujú prakticky okamžite a premietnu si do cien plné zdraženie.”

K tomu som už niečo napísal, teraz doplním dve pozorovania zo skutočného sveta.

Najskôr o poklese cien. Auto.sme.sk, 26. 1. 2015:

“Na burze v Rotterdame sa aktuálne [január 2015] predávajú benzíny v porovnaní s posledným zdražovaním na Slovensku (v júni 2014; nepočítame jeden krátkodobý výkyv nahor v septembri) o necelých 27 centov za liter lacnejšie.

V našej krajine za ten istý čas zlacneli benzíny o 27 centov za liter (vrátane aktuálneho poklesu cien).

Nafta v Rotterdame v tom istom období zlacnela o 20,5 centu za liter, na Slovensku o 24,1 centu za liter.”

A k údajnému okamžitému zdražovaniu, opäť z auto.sme.sk, 16. 2. 2015:

“Kým vo svete rastú ceny pohonných látok už niekoľko týždňov, na Slovensku stále stagnujú.

Cena ropy Brent vzrástla na 61,50 USD za barel.

Rast cien ropy so sebou potiahol aj ceny pohonných látok na svetových trhoch. Tie rastú nepretržite už štyri týždne.

Na burze v Rotterdame, ktorá je rozhodujúca pre vývoj cien pohonných látok na Slovensku, sa za posledný týždeň zvýšili ceny benzínov a nafty o ďalšie 2 centy za liter.”

 

Poznámky k závislosti medzi cenami palív a ropy (ad: Praktiky slovenských čerpacích staníc)

Richard Dedek (Praktiky slovenských čerpacích staníc) nechápe, prečo sú ceny benzínu v Rakúsku nižšie ako u nás, hoci mzdy sú tam oveľa vyššie, a pýta si od čitateľov nápady na vysvetlenie tejto záhady.

Dovolím si ponúknuť jedno vysvetlenie. Možno sa niekomu bude zdať triviálne. Tým skôr, že sám Dedek v podstate nepriamo a azda nevedome naznačuje odpoveď: v Rakúsku je vyššia životná úroveň. V Rakúsku sú vyššie mzdy – pričom rozdiel v reálnych mzdách je ešte väčší ako pri porovnaní nominálnych miezd.

Dedek žasne nad tým, že benzín stojí v Rakúsku menej. Nad výškou ich miezd nežasne (aspoň v tomto článku nič také nehovorí). Predpokladám teda, že by sa mu zdalo normálne, ak by cena benzínu v Rakúsku bola rovnaká ako u nás. Ale predsa aj vtedy by bol pre nich dostupnejší vďaka vyšším mzdám. Ak by mali rovnakú alebo o niečo vyššiu cenu benzínu a o niečo vyššie platy ako teraz, bolo by to to isté – iba ten úžas Slováka by sa možno stratil.

Inak podstatou Dedekovho článku Praktiky slovenských čerpacích staníc je úvaha nad zmenami ceny palív na čerpacích staniciach. Ak cena ropy vzrastie, hovorí Dedek, ceny palív tiež vzrastú, v plnej miere pokrývajúc zdraženie. Ak ropa zlacnie, ceny palív sa znížia oneskorene a nie adekvátne zníženiu nákladov na výrobu. “Veď predsa motoristi musia zaplatiť zvýšenú cenu ropy – o tom, že majú profitovať aj zo zníženej ceny ropy, však už nehovoria.”

Neviem, na základe akej úvahy autor tvrdí, že motorista “má” profitovať z nižšej ceny ropy. Benzín či nafta na čerpacej stanici je majetkom majiteľa tejto stanice, a tento má právo ponúkať svoj majetok na predaj za ľubovoľnú cenu. Motorista nie je prinútený kúpiť – môže sa slobodne rozhodnúť, či cenu akceptuje. Ak je cena pre neho príliš vysoká, nedeje sa mu žiadna krivda.

Motorista sa pri kúpe nerozhoduje na základe ceny ropy. Náklady na výrobu paliva pri jeho rozhodovaní nehrajú rolu. Veď tieto náklady v skutočnosti bežný motorista vôbec nepozná, a to nehovorím o cene ropy, ktorá je len jednou časťou výrobných nákladov.

Dedek akoby predpokladal, že motorista akceptuje vyššiu cenu preto, lebo mu čerpacia stanica vysvetlila príčinu vyššej ceny a on toto vysvetlenie považuje za správne. Ak je to tak, prečo je motorista taký nedômyselný a tú istú cenu akceptuje aj pri znížení cien ropy? Odpoveď je jednoduchá: cenu ropy jednoducho neberie do úvahy – ani pri jej zlacnení, ani pri jej zdražení.

Dedek sa ďalej pýta, prečo zmena cien palív u nás nefunguje tak ako v Nemecku, kde sa podľa jeho slov mení počas týždňa a aj počas dňa. Na začiatku týždňa (keď je dopyt v rámci týždňa najvyšší) je cena vyššia, v čase dopravnej špičky (keď je denný dopyt najvyšší) je cena vyššia. Tu by si mohol Dedek uvedomiť súvislosť medzi dopytom a cenou, konkrétne: nárast dopytu spôsobuje nárast ceny. Prečo sa ale na Slovensku ceny nemenia častejšie? Možno jeden z dôvodov je mentalita slovenského zákazníka. Viete si predstaviť to pohoršenie zákazníkov, ak by videli, že cena je vyššia v čase dopravnej špičky? Veľa ľudí si myslí, že cena má byť priamo úmerná nákladom, inak ju považujú za nespravodlivú. Cena zjavne upravovaná podľa dopytu by tak mnohých pohoršovala viac, ako ono “oneskorené” zníženie ceny palív pri znížení ceny ropy.

Dedek obhajuje častejšie úpravy cien palív aj preto, lebo ceny ropy sa menia denne, čo je údajne rozdiel napr. v porovnaní s cenou chleba. Avšak cena obilia sa tiež mení denne. Príčina relatívnej stálosti ceny chleba bude inde – pravdepodobne v tom, že chlieb má viac ľahko dostupných substitútov. Napr. ak vzrastie cena chleba, ľudia môžu namiesto toho kupovať viac koláčov… Spaľovací motor je menej prispôsobivý ako žalúdok.

Dúfam, že tieto poznámky pomôžu Dedekovi znížiť jeho (zdanlivú?) zmätenosť v otázke cien pohonných hmôt.

Roboty, drony a ich vplyv na nezamestnanosť

Stanú sa ľudia nepotrebnými v dôsledku využívania robotov a dronov? Tak sa pýta autor článku Štúdia: Roboty a drony pripravia o prácu tretinu ľudí (Itnews.sk, prevzaté z ictmanazer.cz). Zabudol pritom na jednu dôležitú okolnosť: automatizácia nie je novinkou 21. storočia. Automatizácia – nahrádzanie práce ľudí prácou strojov – existuje od čias priemyselnej revolúcie a vynálezu parného stroja.

Máme k dispozícii dve storočia praktických skúseností s automatizáciou. Spôsobuje teda nezamestnanosť? Počas týchto dvoch storočí rýchlo rástol počet obyvateľov: z 1 miliardy v roku 1800 na 7 miliárd v roku 2012. Nezamestnanosť v USA od roku 1890 do roku 2009 bola s výnimkou 16 rokov vždy nižšia ako 10 %. Nezamestnanosť v Japonsku v druhej polovici 20. storočia neprekročila 5 %.

Ako je to možné? Veď predsa je pravda, že zavedenie robotov na výrobnej linke pripraví o prácu robotníkov. Z krátkodobého hľadiska sa nezamestnanosť dočasne zvýši. Z dlhodobého pohľadu je situácia odlišná.

Medzi najbohatšie krajiny patria tie, ktoré majú najvyššiu produktivitu práce. Vyššia produktivita práce znamená vyšší príjem pri rovnakom alebo menšom počte odpracovaných hodín. Podnikatelia, ak na to majú vhodné podmienky, nahrádzajú manuálnu prácu prácou robotov (resp. strojov), pretože roboty zvyšujú produktivitu práce. Firma, používajúca roboty namiesto robotníkov, môže dosiahnuť vyšší zisk, teda príjem jej majiteľov sa zvýši. Vyššia produktivita práce tiež umožňuje zníženie cien výrobkov, vďaka čomu ušetria spotrebitelia. V oboch prípadoch (vyšší príjem majiteľov, nižšie výdavky spotrebiteľov) budú mať ľudia viac prostriedkov na uspokojenie ďalších potrieb. Ďalší efekt automatizácie je skrátenie pracovného času.

Potreby ľudí sú neobmedzené, zdroje obmedzené. Zvýšením produktivity práce sa zvýši dostupnosť zdrojov. Ľudia budú môcť tieto zdroje použiť na uspokojenie potrieb, ktoré dovtedy uspokojené neboli. To bude príležitosť pre nové firmy, ktoré budú vytvárať nové pracovné miesta.

Albert Ryba, autor spomínaného článku, v závere varuje pred ešte horším scenárom:

“No pokračujúca automatizácia má aj svoju tienistú stránku. S tým, ako výrazne ubudnú pracovné miesta, pravdepodobne klesne aj kúpna sila domácností. Firmy tak budú postavené do situácie, keď budú musieť ďalej znižovať náklady a ešte viac automatizovať. Čo však môže viesť k začarovanému kruhu, ktorý nemusí byť ľahké prerušiť. V ohrození navyše už nebudú len zamestnanci vykonávajúci rutinné činnosti, ale ako je z uvedeného zrejmé, aj tí, ktorí sa špecializovali na rôzne vysokokvalifikované činnosti.”

V tomto je rovnaká chyba ako v predpoklade zvyšovania nezamestnanosti. Vyššia produktivita zvýši životnú úroveň všetkých, nie len zisk majiteľov firiem, ale aj mzdy zamestnancov, ktorí vo firme ostanú, a prostredníctvom zníženia cien výrobkov bude pôsobiť aj na zvýšenie životnej úrovne spotrebiteľov. Okrem toho nepochybne budú rásť mzdy a zamestnanosť v oblasti vývoja, výroby a servisu robotov – čo iste nebude zanedbateľné, ak predpokladáme, že roboty nahradia tretinu súčasných zamestnancov. Možno ešte hlbšou chybou je absencia chápania základov fungovania hospodárstva. Každá firma má motiváciu znižovať náklady. Pritom však musí takéto znižovanie porovnávať s inými alternatívami. Náklady nie sú nepriamo úmerné automatizácii, t.j. neplatí, že čím väčšia miera automatizácie, tým nižšie náklady. Nahradiť vysokokvalifikovaných pracovníkov robotom možno bude nemožné, možno príliš drahé. Vždy ostanú také činnosti, ktoré roboty nebudú môcť nahradiť, alebo to nepovedie k zníženiu nákladov. Automatizácia preto nepovedie k žiadnemu začarovanému kruhu.

Istý komentátor výstižne komentoval obavy z robotov takto:

“Neexistuje žiadny fixný počet pracovných miest, z ktorého akákoľvek inovácia v efektívnosti uberá, nechávajúc menej pracovných miest pre všetkých. Ak by to tak bolo, potom by zlepšenia v poľnohospodárstve, ktoré uvoľnili 90 % populácie zo zamestnania v poľnohospodárstve, viedli k 90 % populácie bez zamestnania. Nie sú nezamestnaní. Našli si inú prácu. Dokedy budú existovať tovary a služby, ktoré ľudia chcú, dovtedy bude vždy čo robiť. Široké použitie robotov by nespravilo každého nezamestnaným, namiesto toho by roboty uvoľnili ľudskú prácu, aby sa pustila do nových výziev.”

V ekonomickej teórii sa nezamestnanosti, údajne spôsobenej strojmi, hovorí technologická nezamestnanosť. Americký ekonóm Murray Rothbard o nej napísal:

Stále se navracející doktrína “technologické nezaměstnanosti”, kdy je člověk nahrazen strojem, je stěží hodna rozsáhlé analýzy. Absurdita této doktríny je zřejmá ze srovnání pokročilé ekonomiky se zaostalou. V pokročilé ekonomice zaznamenáváme velké množství strojů a procesů v druhé ekonomice zcela neznámých. A přesto je v první ekonomice daleko vyšší životní standard pro daleko větší počet lidí. Kolik dělníků bylo nahrazeno vynálezem lopaty? Téma „technologické nezaměstnanosti“ podporuje používaní termínu „zařízení šetřící práci“ pro kapitálové statky, jež v některých myslích vykouzlí představy dělníků odložených jako staré železo. Prací je nutné „šetřit“, neboť je navýsost vzácným statkem a jelikož potřeby lidí ústící v poptávku po směnitelných statcích nejsou ani zdaleka nasyceny. Navíc tyto potřeby by nebyly uspokojeny vůbec, pokud by nedocházelo k udržování struktury kapitálových statků. Čím více práce je „ušetřeno“, tím lépe, neboť práce pak používá větší množství kvalitnějších kapitálových statků k uspokojení více potřeb v kratším čase. (Murray N. Rothbard: Zásady ekonomie: Od lidského jednání k harmonii trhů. Praha: Liberální institut, 2005, s. 425.)

Z čoho teda pochádza omyl? Prečo si pán Ryba, Gartner, a iní myslia, že automatizácia trvalo zvýši nezamestnanosť? Rybov omyl možno pochádza z malej znalosti histórie hospodárstva. Omyl štúdie firmy Gartner zas z predpokladu nemennosti štruktúry výroby. Trhové hospodárstvo však má schopnosť prispôsobovať sa zmenám prostredníctvom zmien cien. Štát bude možno tomuto prispôsobeniu brániť, a súčasne bude podporovať vývoj robotov a dronov. Ak chceme minimalizovať negatívne dôsledky zmien spôsobených rozvojom automatizácie, nežiadajme o pomoc štát.

Na záver jednoduchá odpoveď na otázku: spôsobí automatizácia trvalé zvýšenie nezamestnanosti a stane sa ľudská práca nepotrebnou? Odpoveď: Automatizácia zvyšuje produktivitu práce. Ďalej platí:

Vyššia produktivita práce = vyššia životná úroveň = príležitosť uspokojenia väčšieho množstva potrieb resp. uspokojenie potrieb vo vyššej kvalite = nové pracovné miesta.

(Tento článok čerpá zo staršieho článku na tú istú tému – Ad: Keď stroje nahradia ľudí.)

Súvisiace:

List redakcii denníka Pravda ad: Pracovať šesť hodín denne? Vo fabrikách sa to už deje

Prečo sú na Slovensku nízke mzdy?

Ad: Ivan Klinec: Informácie ako kľúčový zdroj bohatstva a prosperity

Zástancovia teórií, tvorených na základe predpokladu vyššieho významu informácií v tzv. “novej ekonomike”, sa dopúšťajú jednej zvláštnej chyby pri porovnávaní “starej” ekonomiky (ktorú nazývajú industriálnou) s novou (informačnou). Túto chybu môžeme ukázať na nasledovnom príklade.

Ivan Klinec, ekonóm SAV, futurológ a člen Rímskeho klubu, v článku Informácie ako kľúčový zdroj bohatstva a prosperity píše:

“Ak vstúpia na trh ako konkurenčné produkty produkt projektanta, ktorý je geniálny, ale disponuje iba ceruzkou, papierom a pravítkom a projektanta, ktorý geniálny nie je, ale disponuje modernou informačnou technológiou, siet’ou, hardvérom, softvérom, počítačovou grafikou alebo Internetom, potom ten druhý je konkurencieschopnejší, a to z toho dôvodu, že ten prvý vyprodukuje produkt, ktorý je výsledkom práce iba jedného človeka, resp. jeho mozgu, a ten druhý vyprodukuje produkt, ktorý je výsledkom práce väčšieho množstva ľudí, t.j. projektanta plus ľudí, ktorí vyprodukovali informácie, resp. informačné produkty, ktoré projektant pri svojej práci využil.”

Ak druhý produkt považuje za dielo väčšieho počtu ľudí kvôli tomu, že projektant pri práci použil produkty iných ľudí, potom presne v tom istom zmysle je aj produkt prvého projektanta dielom väčšieho počtu ľudí. Pretože prvý projektant si ceruzku, papier a pravítko určite sám nezhotovil.

V druhom prípade možno ide o podstatne väčší počet ľudí a o väčšiu produktivitu práce. Je však zrejmé, že rozdiel nie je v podstate veci, ale iba v miere. Informácie a znalosti veľkého počtu ľudí boli v ekonomike vždy potrebné a vždy využívané. Tzv. nová ekonomika sa v tomto zmysle od starej neodlišuje.

V tzv. ekologickej hre žiaci ZŠ vyzbierali 7 650 000 plastových fliaš

Vo februári a marci 2014 firma Lidl organizovala pre základné školy súťaž v zbere PET fliaš. Súťažiaci za štyri týždne vyzbierali 7 650 000 fliaš a najúspešnejším boli rozdelené výhry v cene 210 000 eur.

Súťaž bola propagovaná so sloganom: “Myslite EKOlogicky”.

Hovorca spoločnosti Lidl o súťaži povedal: “Ekohru vnímame ako mimoriadne úspešnú súťaž. Dôkazom je fantastický celkový počet odovzdaných plastových fliaš, ako aj spätná väzba od škôl. V mnohých prípadoch totiž učitelia využili prebiehajúci zber na vysvetlenie dôležitosti recyklácie a ohľaduplného správania sa s k prírodným zdrojom. Spolu s podporou športu na školách to bola naša hlavná motivácia pre zorganizovanie Ekohry.”

Víťazom sa stala škola v Trnave-Modranke. Jej asi 185 žiakov vyzbieralo 195 000 fliaš, t.j. asi 1000 fliaš na jedného žiaka. To ich naučí byť ohľaduplnými k prírodným zdrojom… “Žiaci, prírodné zdroje sú obmedzené, preto sa k nim treba správať ohľaduplne, neplytvať nimi, a ak je to možné, recyklovať. Preto choďte, kúpte každý aspoň 1000 plastových fliaš, a dajte ich zrecyklovať.”

Smiešne. Asi nedokážem myslieť eko-logicky.

Isteže pre Lidl táto súťaž mala zmysel – urobili si reklamu a pravdepodobne sa im zvýšili tržby z predaja nápojov v plastových fľašiach. Súťažiaci zas mali možnosť získať nové ihriská pre školy. Ale nech sa netvária, že myslia ekologicky. Ak sú PET fľaše neekologické, potom ich nakupovaním vo veľkom sa životnému prostrediu nepomáha.

Nepoužívajte Centrum.sk

Prečo? Napríklad kvôli tomuto.