Tag Archives: Štátne zásahy do hospodárstva

Odkazy na zaujímavé články

M. Vlachynský: Harmonizácia, unifikácia, normalizácia – ako ekonomike uškodí zavedenie max. cien roamingu v EÚ. “Samozrejme, niekto prospech z tohto opatrenia mať bude – tí, ktorí veľa cestujú a teda využívajú roaming. Napríklad Komisári či europoslanci. Naopak, náklady tohto opatrenia dopadnú na tých, ktorí roaming nevyužívajú.”

Obchody si rychle dělají zásoby výkonných vysavačů. Než je EU v létě zakáže vyrábět

Theodore Dalrymple: Entertainment Surfeit Disorder

Reklamy

Veľká hospodárska kríza: Pomohol New Deal znížiť nezamestnanosť?

Politici a mnohí ich voliči sú presvedčení, že v čase hospodárskej krízy musí vláda niečo urobiť, aby pomohla znížiť nezamestnanosť a aby pomohla vrátiť hospodárstvo k rastu.

Americký ekonóm Thomas Sowell v článku Ďalší mýtus: vláda môže vyriešiť ekonomické problémy uvádza ako príklad “zásah prezidenta Franklina D. Roosevelta, keď po zrútení akciových trhov v roku 1929 nasledovala Veľká hodpodárska kríza 30. rokov s obrovskou a dlhotrvajúcou nezamestnanosťou”.

Sowell ďalej píše, že miera nezamestnanosti dva mesiace po páde akcií bola 9 %, a potom pomaly klesala, až na 6,3 % v júni 1930.

Až potom sa vláda rozhodla niečo urobiť:

“Čo sa vláda rozhodla spraviť v júni 1930 – napriek radám doslova od tisícky ekonómov, ktorí si zaplatili inzeráty v novinách, aby pred týmto zásahom varovali – bolo, že zaviedla vyššie clo, s cieľom zachrániť americké pracovné miesta tým, že zníži dovoz.”

Nezamestnanosť potom vzrástla na dvojciferné číslo a počas celých 30. rokov, kedy Rooseveltova vláda ďalej rozširovala zásahy do hospodárstva vrámci programu New Deal, neklesla pod 10 %.

Potiaľto slovenský preklad Sowellovho článku. Anglický originál má ešte jednu stranu, na ktorej Sowell píše o.i.:

“Tí, ktorí sú presvedčení, že vláda musí ‘niečo urobiť ‘, ak má ekonomika problém, sa takmer nikdy neunúvajú zistiť, čo sa v skutočnosti stane, ak vláda zasiahne.”

Alois Rašín v roku 1919: Čo všetko ľudia žiadajú od štátu, to je neuveriteľné

Alois Rašín bol politik z čias Rakúska a prvej československej republiky. V Československu bol ministrom financií (1918-1919, 1922-1923). Je autorom učebnice ekonómie, ktorú napísal vo väzení, počas súdneho procesu, v ktorom bol odsúdený na trest smrti. Napokon dostal milosť od nového cisára. V roku 1923 bol zavraždený komunistickým anarchistom.

V jednom liste v roku 1919 napísal:

“Neboť co se v tomto směru tady páše, co všechno kde kdo od státu chce, jest přímo neuvěřitelné. Ve mně to všechno vzbuzuje velkou obavu do budoucna, poněvadž republika, vlastně její obyvatelstvo, stůně třemi těžkými chorobami.

První z těchto chorob jest úplné zlenivění a zlenošení obyvatelstva, zaviněné tím, že jednak v zákopech nebylo potřebí pracovat, ale doma taky ne, poněvadž vyživovací prostředky, placené v ohromných sumách, jenom v Čechách, na Moravě a ve Slezsku, dělaly měsíčně 111 milionů korun, zbavovaly každého potřeby, aby pracoval. A tak jest zde takový stav, že skutečně si ohromné množství lidu myslí, že zůstane to trvale tak, aby stát živil 2/3 obyvatelstva.

Republika má poskytovati ‘panem‘ [chlieb, pozn. EZ] kde komu. Vypíše se nouzová stavba v okrese, ve kterém jest notorická nezaměstnanost a do práce se přihlásí dva zedníci. Zavede se osmihodinová doba pracovní a okamžitě přijdou bankovní úředníci s požadavkem, že oni budou pracovat pouze 6 hodin denně.

Druhou velkou chorobou jest to, že se věří omnipotenci státu. Obyvatelstvo si skutečně myslí, že stát může dělati všechno. Nikoho, ani vůdčí lidi, neodstraší to, jak ty věci vypadají u železnic, u pošt a v jiných státních podnicích. Chtěli by, aby stát hned převzal všechny doly, velkostatky, čili aby se obyvatelstvo přeměnilo ve státní úředníky, kteří se budou rváti o hodnostní třídy. Všechno to, co dosud prováděly země, okresy, obce, soukromé společnosti a spolky, nyní se najednou hodí na bedra státu a nikdo se nestará o to, odkud se na to vezmou příjmy. Každá činnost má býti nejen státem řízena, nejenom jeho zákonodárstvím podporována, nýbrž přímo, placena. A tak se přichází s návrhy na umělé zlacinění životních potřeb tím, že se výrobcům připlácí ze státní pokladny, aby se to v prodeji mohlo dávat laciněji, čili jak já tomu říkám, provádějí se konsumentské subvence. Jindy přijde se pro subvence výrobní, má býti vyráběno to a to, konečně přijde obchod a chce, aby stát mu garantoval jistý výnos při exportu a při tom přirozeně převzal veškerou ztrátu.

Třetí chorobou jest, že lid myslí, že svoboda předpokládá neposlušnost a že svoboda znamená zákaz poroučení. Na tomto podkladě začíná se úplně naše administrativa rozkládati. Okresní hejtman se bojí poručiti četníkovi, četník chodí raději v civilu, poněvadž se bojí, že by musel někdy zakročiti nebo že by musel něco poručiti a podřízení, lid obojího pohlaví, stojí na stanovisku, že by si zadal, kdyby státní úřad poslouchal.

A tak do tohoto stavu zasévá se těmi, kteří se vrátili z Ruska, semeno bolševismu.” (Zdôraznenie EZ)

Akoby písal o súčasnosti. Veď dnes sú ľudia tiež leniví a chcú od štátu, aby sa o nich postaral, aby im našiel zamestnanie, aby zaplatil vzdelanie, zdravotníctvo, aby zabezpečil čo najvyšší dôchodok. A aj dnes si ľudia myslia, že štát je všemocný, že ak by boli pri moci tí správni ľudia, štát by sa o nich naozaj dokázal postarať. V Rašínových časoch tieto choroby pomáhali komunistom (ako tvrdí sám Rašín). O 29 rokov neskôr prevzali moc nad štátom. Dnes sú tieto choroby vlastne dôsledkom komunizmu, a pomáhajú udržať vysokú mieru štátnych zásahov do hospodárstva.

Rašín nazýva „neuveriteľným“, čo všetko ľudia od štátu žiadali, a ďalej ako príklad uvádza dožadovanie sa dotácií obchodníkom a výrobcom. Pre neho neuveriteľné. Dnes sa nad takými žiadosťami málokto pozastaví, dnes predsa “vieme“, že dotácie pomáhajú.

Od Rašínovej smrti ubehlo takmer celé storočie, odohrala sa druhá svetová vojna, štyridsať rokov boli pri moci komunisti, a ľudia o štáte zmýšľajú stále rovnako. To je neuveriteľné.

Možno to súvisí s tým, že sa komunistom podarilo zoštátniť školy a do dnešných čias sú zväčša štátne. Tak ako by mohli ľudia o štáte rozmýšľať inak než v dobrom? Pravdaže, uvedomujú si, že vlády napáchali veľa zlého. Keď sa však rieši nejaký konkrétny problém, riešenie je vždy naporúdzi: štát pomôže, lebo môže, lebo musí pomôcť.

Viac o Rašínovi sa môžete dočítať v zaujímavom zborníku Centra pro ekonomiku a politiku Alois Rašín – český politik, právník a národohospodář (vo formáte PDF). Obsahuje aj úryvky z jeho diel, resp. niektoré články, aj spomínaný list (na strane 57). Podľa jedného z príspevkov Rašín ako ekonóm čiastočne vychádzal z rakúskej školy (vtedy nazývanej rakúska psychologická, či subjektívna škola), z menšej časti bol ovplyvnený nemeckou historickou školou. Rašín je zaujímavou postavou dejín českej politiky i hospodárstva, a spomínaný zborník je skutočne dobre napísaný.

Bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú

Bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú.

Tým viac, čím viac zasahuje štát do hospodárstva.

Kde štát nezasahuje, tam sa rozdiel v bohatstve stáva nepodstatným. Počítač či mobilný telefón si môže dovoliť takmer každý. Veci, ktoré pred 20 rokmi boli luxusom.

(Inšpirované článkom On Class Warfare od Barryho Lyndona.)

Ďalší argument proti zvyšovaniu minimálnej mzdy

Jedným z argumentov proti zvyšovaniu minimálnej mzdy je skutočnosť, že takéto zvýšenie spôsobí zvýšenie nezamestnanosti. Ďalší argument sa týka tých zamestnancov, ktorí prácu nestratia. Zvýšenie ich mzdy totiž môže byť kompenzované napr. zhoršením pracovných podmienok:

“Ak je trh práce vo svojom fungovaní ovplyvňovaný vonkajšími zásahmi, prejaví sa to živelnou adaptáciou trhových subjektov: v nepeňažnej oblasti, v celkových pracovných podmienkach, ktoré vytvárajú firmy, alebo v nízkych mzdách nezodpovedajúcich kvalite vykonanej práce.” (Ekonómia v novej ekonomike, 2. vydanie, str. 276)

Inými slovami: aj v otázke minimálnej mzdy treba mať na pamäti základné pravidlo ekonómie.

Poznámka na okraj: nie je celkom jasné, prečo autor použil slovo “živelný”. Adaptácia trhových subjektov (t.j. ľudí – konkrétnych, živých, väčšinou rozmýšľajúcich ľudí, ktorí sú účastníkmi trhu) na zvýšenie mzdových nákladov je v tomto prípade vynútená zo strany štátu. Ak je na tejto adaptácii niečo negatívne, potom to, že firmy sú k nej nútené vonkajším a vo svojej podstate násilným zásahom. Negatívny prívlastok si zaslúži v prvom rade tento zásah. Rozhodnutie o zvýšení minimálnej mzdy je napokon politické rozhodnutie, a politické rozhodnutia často sú “živelné”. Ale pre Ekonómiu v novej ekonomike platí: o štáte len dobre.