Monthly Archives: apríl 2013

Prečo sú Slováci národom zamestnancov?

Katarína Danišková vo vynikajúcom, ale nanešťastie nepovšimnutom článku Národ zamestnancov napísala:

“Averziu voči podnikaniu, závislosť na štáte a necitlivosť voči dlhom vnímam ako nedostatky Slovenska po dvadsiatich rokoch, ktoré ubehli od pádu komunizmu. Všetky tri veci majú spoločného menovateľa a tým je cnosť zodpovednosti. Pred dvadsiatimi rokmi sme dostali slobodu. Sloboda však kráča ruka v ruke so zodpovednosťou. Ak teda nechceme o našu slobodu prísť, je potrebné uvedomiť si vlastnú zodpovednosť za seba, svoju rodinu a rovnako tak aj za smerovanie spoločnosti, v ktorej žijeme a pôsobíme.”

Katarína Danišková spomína prieskum z roku 2009, podľa ktorého by 65 % obyvateľov Slovenska preferovalo status zamestnanca pred statusom podnikateľa. Preto Slovákov nazýva “národom zamestnancov”.

Článok vyšiel v revue Impulz č. 3/2011.

Reklamy

Vodičský preukaz skupiny B bude platiť aj pre motorky do 125 ccm, vraj to pomôže podnikateľskému prostrediu

Zo správy agentúry SITA:

“Toto rozšírenie prinesie niekoľko výhod, pričom v sebe nezahŕňa nevýhody. Výhodou je, že sa takýmto spôsobom podporí segment predaja ľahkých motocyklov. Máme príklad z Českej republiky, kde zaviedli takéto opatrenie novelou zákona o premávke na pozemných komunikáciách zo septembra 2011 s účinnosťou od 19. januára tohto roka. Už v októbri hlásili predajcovia nárast predaja tohto druhu motocyklov o 36 percent. Toto opatrenie teda pomôže podnikateľskému prostrediu,” argumentovali poslanci NR SR za SaS Juraj Droba a Martin Chren, ktorí novelu pripravili.

Nevýhodou, ktorú súdruhovia nevidia, je pokles predaja starších vozidiel a iných vecí, ktoré by dotyční kúpili, ak by nekúpili motorku. Tento pokles nevyčítame zo štatistík, pretože bude rozptýlený medzi rôzne výrobky a služby. Môžeme ho iba predvídať.

Niekto by mal tých dvoch poslancov oboznámiť so základným pravidlom ekonómie:

“V ekonomickej sfére spôsobuje určitý čin alebo zvyk, určitá inštitúcia alebo určitý zákon nie iba jeden, ale celú sériu účinkov. Iba prvý z týchto účinkov je bezprostredný – zjavuje sa simultánne so svojou príčinou, je viditeľný. Ostatné účinky sa zjavujú len postupne, nie sú viditeľné. Máme šťastie, ak ich dokážeme predvídať.

Existuje iba jeden rozdiel medzi zlým a dobrým ekonómom: zlý sa pridržiava viditeľného účinku, zatiaľčo dobrý berie do úvahy ako účinok viditeľný, tak i tie účinky, ktoré je nutné predvídať.

Tento rozdiel je však ohromný, pretože skoro vždy dochádza k tomu, že keď bezprostredný následok je priaznivý, tak následky neskoršie sú zhubné, a naopak. Z toho vyplýva, že cieľom zlého ekonóma je malý prospech v prítomnosti, ktorého následkom v budúcnosti bude veľké zlo, zatiaľčo naozajstný ekonóm sa zameriava na veľký budúci prospech, avšak s rizikom, že v prítomnej dobe sa prejaví malé zlo.” (Frédéric Bastiat: Čo je vidieť a čo nie je vidieť)

Zuzana Zimenová: Na Slovensku sa neudiala žiadna postsocialistická katarzia

Zuzana Zimenová v recenzii knihy Škola zlatých golierov – Vzdelávanie v ére neoliberalizmu napísala:

“Na Slovensku sa neudiala žiadna postsocialistická katarzia, ktorá by z nás zmyla nános komunistickej minulosti. Žiadne zásadné zmeny, ktoré by našu socialistickú mentalitu prevrátili naruby, sa nestali. Na Slovensku nevládne Foucaultov homo economicus pod heslom Liberté! ani keď by sme prižmúrili obe oči. Namiesto tvrdo racionálnych pravidiel kapitalizmu tu totiž stále platí, rovnako ako pred štyridsiatimi rokmi, že z cudzieho krv netečie a kto nekradne zo spoločného, okráda vlastnú rodinu, že dobre sa má iba ten, kto sa vyzná v tlačenici a má kamarátov na tých správnych miestach, že pravda a spravodlivosť víťazia iba v Dobšinského rozprávkach a v reálnom živote kto si otvorí hubu, ten po nej i dostane.”

Žiadna zásadná zmena v myslení ľudí a v ich pohľade na ekonomiku sa skutočne neudiala. Dôkazom je napríklad to, že ľudia považujú využívanie dotácií za niečo celkom normálne a žiaduce. Nezáleží na tom, na akú zbytočnosť sa využijú – keď sú k dispozícii, treba ich minúť, lebo z cudzieho krv netečie. Kto začína podnikať, často sa najskôr zaujíma, na aké podnikanie môže získať dotáciu – nechce slúžiť ľuďom (ponúkať to, čo ľudia potrebujú a za čo sú ochotní zaplatiť), chce iba získať podiel na “spoločnom”.

Ak takýto postoj niekto kritizuje, tak prakticky vždy iba ako negatívny dôsledok systému založeného na zisku. Odmietanie takého systému je tiež ukážka pretrvávajúcej socialistickej mentality. Každý človek sa snaží o zisk (nie nevyhnutne o finančný – záleží na tom, čo si cení, aké má ciele a aké prostriedky potrebuje na ich dosiahnutie), ale mnohí odmietajú hospodárstvo založené na zisku. Keďže si myslia, že na zisku je založené trhové hospodárstvo, logicky teda odmietajú trhové hospodárstvo, a žiadajú štát, aby do hospodárstva zasahoval. Dotácie sú jedným zo spôsobov, ako môže štát ovplyvňovať rozhodnutia trhu. A tak ich socialistická mentalita vedie k akceptovaniu dotácií. Žiadna zásadná zmena v myslení. Inak by sa možno už za tých dvadsať rokov naučili, že trhové hospodárstvo je v skutočnosti založené na zisku a strate, že dotácie riziko straty znižujú a tak deformujú rozhodnutia podnikateľov, a preto kvôli správnemu fungovaniu trhového hospodárstva treba dotácie odmietnuť (ale existujú proti nim aj iné argumenty).

Podpora dotácií a ich akceptovanie (ako trvalej súčasti hospodárstva) – to je dôsledok pretrvávajúcej socialistickej mentality. Veľa sa od roku 1989 zlepšilo – ale žiadna postsocialistická katarzia sa neudiala.

Juraj Karpiš o finančnej negramotnosti sporiteľov

Z článku Juraja Karpiša Lepšie nevedieť?

“Reakcie na cyperský bankový  kolaps naznačujú, že ľudia nemajú ani poňatia o tom, ako dnes funguje finančný systém. O obľúbenej značke auta či hokejovom klube vedia rádovo viac než o inštitúciách, v ktorých  majú celoživotné úspory. Chabé vedomosti o tom, ako nakladá bankový sektor a štát s ich peniazmi, vedie k prekvapivo naivným očakávaniam. Cyperská peripetia v eurokríze  poskytla verejnosti radu užitočných lekcií. Pozrime sa na tri z nich.

Banka nie je prasiatko. Ak si v banke vložíte na  bežný účet sto eur, väčšinu z tejto sumy banka obratom požičia niekomu inému. Ako rezervu si z tejto stovky v trezore nechá doslova pár percent (podstata bankovníctva frakčných rezerv).”

K téme bankovníctva čiastočných rezerv: Treba zaviesť povinnosť 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie.

Vyberaním daní nevzniká štátu záväzok voči daňovníkom

Ak by sa niekto chcel sťažovať, napríklad, že platí dane a musí cestovať po rozbitých cestách:

“Vyberaním daní nevzniká [štátu] záväzok voči daňovníkom.” (Rada pre rozpočtovú zodpovednosť: Správa o dlhodobej udržateľnosti verejných financií, str. 9, poznámka 6, PDF)

Čo v skutočnosti zobrazuje graf Paula Krugmana

Čo zobrazuje tento graf?

Zdroj: NY Times

Paul Krugman ho komentuje takto: “Európa v roku 2013 sa zo svojho poklesu zotavila horšie ako Európa v roku 1936”. V podstate má pravdu – ak sa pozeráme len na percentá v siedmom roku krízy.

Hospodárske noviny tento graf publikovali pod nadpisom “Kríza v Európe je horšia ako Veľká depresia. Tu je dôkaz”. Včera to bol najčítanejší článok na stránke HN s viac ako desiatimi tisícami zobrazení.

Podľa nadpisu v HN a po prvom letmom pohľade na graf si zaiste veľa čitateľov myslelo, že súčasná kríza je zobrazená modrou krivkou. Lenže modrou je zobrazený vývoj reálneho HDP na obyvateľa v rokoch 1929-1936! Aktuálny vývoj zobrazuje červená krivka.

Graf ukazuje, že po siedmich rokoch je percentuálny pokles reálneho HDP na obyvateľa v porovnaní s prvým rokom krízy v súčasnosti takmer rovnaký, aký bol po siedmich rokoch Veľkej hospodárskej krízy. Rozdiel je azda len v jednej desatine percenta.Teda aký dôkaz?

Pravdaže, nijaký. Hospodárske noviny len opätovne potvrdzujú svoju neserióznosť.

A pritom nejde len o tú jednu desatinu percenta. V priebehu siedmich rokov krízy 1929-1936 bol pokles podstatne väčší ako v siedmich rokoch terajšej krízy. V tridsiatych rokoch bol však reálny HDP na obyvateľa oveľa nižší než v súčasnosti, čím sa dopad vtedajšej krízy ešte umocňuje. Podľa zdroja, ktorý použil Krugman, reálny HDP na obyvateľa v roku 1936 v sledovaných 30 krajinách Európy, prepočítaný na kúpnu silu USD roku 1990, bol 4087 dolárov. V roku 2010 päť krát vyšší: 20889 dolárov. Dnes by musel reálny HDP klesnúť o 80 %, aby sa dostal úroveň roku 1936. Ťažko je potom porovnávať závažnosť dopadov dnešnej krízy s Veľkou hospodárskou krízou na jednom grafe.