Tag Archives: Bankovníctvo čiastočných rezerv

Juraj Karpiš o finančnej negramotnosti sporiteľov

Z článku Juraja Karpiša Lepšie nevedieť?

“Reakcie na cyperský bankový  kolaps naznačujú, že ľudia nemajú ani poňatia o tom, ako dnes funguje finančný systém. O obľúbenej značke auta či hokejovom klube vedia rádovo viac než o inštitúciách, v ktorých  majú celoživotné úspory. Chabé vedomosti o tom, ako nakladá bankový sektor a štát s ich peniazmi, vedie k prekvapivo naivným očakávaniam. Cyperská peripetia v eurokríze  poskytla verejnosti radu užitočných lekcií. Pozrime sa na tri z nich.

Banka nie je prasiatko. Ak si v banke vložíte na  bežný účet sto eur, väčšinu z tejto sumy banka obratom požičia niekomu inému. Ako rezervu si z tejto stovky v trezore nechá doslova pár percent (podstata bankovníctva frakčných rezerv).”

K téme bankovníctva čiastočných rezerv: Treba zaviesť povinnosť 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie.

Výška povinných minimálnych rezerv v eurozóne

Bankovníctvo na Slovensku a v celej eurozóne funguje na princípe čiastočných rezerv. Ak si niekto uloží do banky nejakú sumu, banka nie je povinná celú sumu uschovať. Zo zákona má povinnosť držať iba časť z vkladu – povinnú minimálnu rezervu. So zvyškom môže nakladať ako so svojím majetkom.

Aká je výška povinných minimálnych rezerv? V článkoch, vysvetľujúcich koncept bankovníctva čiastočných rezerv, sa tento údaj neudáva. Autori sa nanajvýš odvážia uviesť príklad, pričom obvykle si netrúfnu predpokladať rezervu nižšiu ako 10 percent.

Zdá sa však, že výška povinných minimálnych rezerv v eurozóne je 1 % (slovom: jedno percento). Výšku povinných min. rezerv určuje Nariadenie Európskej centrálnej banky (EÚ) č. 1358/2011 (dokument vo formáte PDF), v ktorom sa píše:

“S cieľom podporiť poskytovanie úverov zo strany bánk a likviditu na peňažnom trhu eurozóny Rada guvernérov rozhodla 8. decembra 2011 o dodatočných opatreniach na zvýšenie podpory poskytovania úverov. Keďže nie je potrebné, aby sa na účely riadenia podmienok na peňažnom trhu systém povinných minimálnych rezerv ECB uplatňoval v rovnakom rozsahu ako za normálnych okolností, je potrebné znížiť sadzbu povinných minimálnych rezerv na 1 %, aby sa zvýšilo dodávanie likvidity zmluvným stranám operácií menovej politiky Eurosystému.”

Citovaným nariadením č. 1358/2011 sa mení a dopĺňa Nariadenie Európskej centrálnej banky (ES) č. 1745/2003, ktoré stanovovalo sadzbu na 2 %.

Nariadenie č. 1745/2003 určuje okrem iného aj základňu pre výpočet povinných rezerv. Tvoria ju (zjednodušene povedané) vklady a vydané dlhové cenné papiere. Tú delí na dve časti, ako vidíme v článku 4, odstavec 1:

1. Sadzba povinných minimálnych rezerv vo výške 0 % sa uplatňuje na tieto kategórie záväzkov (ako je vymedzené v rámci vykazovania ECB na účely menovej a bankovej štatistiky v nariadení (ES) 2423/2001 (ECB/2001/13)):
a) vklady s dohodnutou splatnosťou dlhšou ako dva roky;
b) vklady s výpovednou lehotou dlhšou ako dva roky;
c) repo obchody;
d) dlhové cenné papiere vydané s dohodnutou splatnosťou dlhšou ako dva roky.

Odstavec 2 potom stanovuje na všetky ostatné záväzky zo základne sadzbu 1 % (v znení nariadenia č. 1358/2011).

Zhrnutie: banka je povinná udržovať rezervy vo výške 1 % z vkladov, ktorých splatnosť resp. výpovedná lehota neprevyšuje 2 roky, a z vydaných cenných papierov so splatnosťou neprevyšujúcou 2 roky.

Zoznam právnych predpisov týkajúcich sa povinných min. rezerv nájdete na stránke ECB.

Na záver ešte jedna byrokratická zaujímavosť. Pod bodom 5c v zozname právnych predpisov čítame: “Neoficiálny konsolidovaný text. Vytvorený Úradom pre oficiálne publikácie Európskej únie.”

Jesús Huerta de Soto: Treba zaviesť povinnosť 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie

Jesús Huerta de Soto, profesor politickej ekonómie na Univerzite kráľa Juana Carlosa, v nedávno vydanom článku obhajuje euro z pohľadu rakúskej školy ekonómie.

V úvode hovorí o ideálnom teoretickom peňažnom systéme, a o potrebe zmeniť súčasný systém na základe troch reforiem:

1. zavedenie povinnosti držania 100-percentnej rezervy vkladov na požiadanie,
2. zrušenie centrálnych bánk,
3.  návrat ku klasickému zlatému štandardu.

Z tohto pohľadu de Soto “relatívne” podporuje euro ako krok smerom k lepšiemu menovému systému.

Podľa de Sota euro bráni vládam štátov, postihnutých finančnými problémami, riešiť situáciu infláciou. Sú teda nútené použiť opatrenia inak prakticky politicky nemožné. Týmito opatreniami sa znižuje moc štátu v hospodárstve, a teda obhajcovia trhového hospodárstva by mali, podľa de Sota, preferovať euro pred národnými menami (resp. menovým nacionalizmom), pretože euro do istej miery pôsobí tak, ako by pôsobil zlatý štandard.

Znehodnotenie meny, ku ktorému by s najväčšou pravdepodobnosťou vlády štátov ako Grécko, Portugalsko, či Španielsko pristúpili, ak by mali svoje vlastné meny, by viedlo ku krátkodobým pozitívnym účinkom, ale k dlhodobým zásadným negatívnym zmenám. De Soto píše:

“Hoci z krátkodobého hľadiska [znehodnotenie meny] pôsobí dojmom intenzívneho oživenia ekonomickej aktivity a rýchleho pohltenia nezamestnanosti, v skutočnosti úplne deformuje štruktúru relatívnych cien (keďže bez menovej manipulácie by niektoré ceny klesli viac, iné menej, a iné by neklesli vôbec alebo by mohli vzrásť), vedie k rozsiahlej chybnej alokácii produktívnych zdrojov, a spôsobuje veľkú traumu, z ktorej by sa akékoľvek hospodárstvo zotavovalo roky.”

Hoci de Soto do určitej miery obhajuje euro aj preto, že limituje možnosti politikov riešiť finančné problémy znehodnocovaním meny, predsa kritizuje Európsku centrálnu banku práve kvôli úverovej expanzii (a aj kvôli niektorým iným chybám). ECB v tejto chybe aj naďalej pokračuje. Včera, 5. júla, ECB oznámila zníženie svojej základnej úrokovej sadzby na 0,75% a zníženie úrokovej sadzby na vkladoch v ECB na 0% v snahe prinútiť banky zvýšiť objem úverov.

Toto protirečenie, zdá sa, de Soto vysvetľuje tým, že svoju podporu euru nazýva “relatívnou” – s národnými menami by úverová expanzia bola v jednotlivých štátoch vyššia.

Euro je teda lepšou menou ako bývalé národné meny, ale existuje aj lepšia alternatíva:

“Tak, ako za čias zlatého štandardu, aj dnes množstvo ľudí kritizuje euro a opovrhuje ním za to, čo je práve jeho hlavná cnosť: jeho schopnosť ukázniť extravagantných politikov a nátlakové skupiny. Euro zjavne nijako nepredstavuje ideálny peňažný štandard, ktorý, ako sme videli v prvej časti [článku], sa dá nájsť iba v klasickom zlatom štandarde, s požiadavkou 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie, a v zrušení centrálnej banky.”