Tag Archives: Ján Lisý a kol.: Ekonómia v novej ekonomike

Trhový mechanizmus neexistuje

V Ekonómii v novej ekonomike na strane 82 čítame: “Trhový mechanizmus je ‘sociálne slepý’.”

Ak by sme proti tomu namietali a ako príklad uviedli charitu, autor citovaného výroku by mohol odpovedať, že charita nie je súčasťou trhového mechanizmu. Čo teda povieme? Autor robí chybu už v prvých dvoch slovách. Trhový mechanizmus neexistuje.

Trh je proces, nie mechanizmus.

Trhové hospodárstvo je založené na dobrovoľnej výmene medzi ľuďmi. Takáto výmena nie je v nijakom zmysle mechanická či automatická. Vždy zahŕňa rozhodovanie individuálnych ľudí. (A súčasťou takto chápaného trhového hospodárstva je aj charita.)

Trh je tvorený ľuďmi, ktorí majú slobodnú vôľu, ktorí sa rozhodujú, čo urobia, aké budú mať ciele, akými prostriedkami sa ich pokúsia dosiahnuť, a v rámci tohto úsilia vyrábajú a spotrebúvajú, nakupujú a predávajú. Tento proces potom vytvára trh a trhové ceny. Ak je takýto proces sociálne slepý, potom nevyhnutne preto, lebo účastníci tohto procesu sú sociálne slepí. Možno by sme mohli povedať, že trhový proces je do tej miery sociálne slepý, do akej sú sociálne slepí jeho účastníci.

A teraz nech kritici povedia: kto sú tí, ktorí majú podľa nich trh napraviť, resp. regulovať tak, aby sa kompenzovala jeho údajná sociálna slepota? Nie sú to takí istí ľudia, náchylní k chybám, ako účastníci trhového procesu?

Sú rovnakí. Dalo by sa tvrdiť, že sú ešte horší, keďže po moci túži skôr ten, kto nechce druhým slúžiť, ale ovládať druhých. Predpokladajme ale, že sú rovnakí. Čo ich teda kvalifikuje na to, aby trh “napravovali”, keď sú rovnakí, ako ostatní účastníci trhu?

A pritom nejde iba o to, že ľudia, ktorí majú moc vyrábať zákony, nie sú lepší ako ostatní. Človek sa často učí na vlastných chybách. Keď ale rozhoduje za druhých, ba dokonca za milióny iných ľudí, potom sa tak ľahko na svojich chybách nepoučí. Možno sa o nich ani nedozvie; možno áno, ale nebude nútený k náprave, pretože sa to nebude dotýkať priamo jeho.

Používanie pojmu trhový mechanizmus pomáha ľuďom k chybnej predstave. Trh si predstavujú ako automatickú, nevedomú, mechanickú silu. Preto podľa týchto ľudí nie je rozumné nechať trh sám na seba. Je treba niečo urobiť, aby sa napravili problémy, spôsobené trhom. Odmietajú predstavu, podľa ktorej by trh mal byť ponechaný bez zásahov vlády.

Mýlia sa. Ludwig von Mises tento omyl vysvetľuje takto:

Intervencionista vidí pouze dvě možnosti – “automatické síly” nebo “záměrné plánování”. Z toho vyvozuje, že spoléhání na automatické síly je zjevná hloupost. Žádný rozumný člověk přece nemůže vážně navrhovat nicnedělání a ponechání věcí, aby se vyvíjely bez vlivu účelového jednání. Plán jako projev vědomého jednání je pak samozřejmě mnohem více žádoucí než absence jakéhokoli plánování. Laissez faire pak tedy v očích intervencionisty znamená: Ponechte zlo existovat, nepokoušejte se využít rozum k zlepšení života lidí.

Těžko bychom objevili větší omyl. Argument pro plánování je odvozen od mylného výkladu metafory a stojí pouze na konotacích termínu “automatický”, který je často používán v přeneseném slova smyslu k popsání tržního procesu. Automatický znamená podle Concise Oxford Dictionary “nevědomý, neinteligentní, pouze mechanický”. Dle Webster’s Collegiate Dictionary automatický znamená “bez kontroly vůle … prováděný bez aktivního myšlení a bez vědomého záměru či řízení”. Jak snadno pak mohou zastánci plánování vítězoslavně použít takovýto trumf!

Skutečnost je taková, že před námi neleží alternativa mrtvého mechanismu či strnulého automatismu na straně jedné a vědomé plánování na straně druhé. Nevybíráme mezi plánováním a neexistencí plánování. Otázka stojí následovně: Kdo plánuje? Měl by každý člen společnosti plánovat pro sebe, nebo by pro všechny měla plánovat pouze benevolentní vláda? Problém nespočívá ve volbě mezi automatismem a vědomým jednáním, ale mezi autonomním jednáním každého jedince a výlučným jednáním vlády. Jde tedy o otázku: Svoboda, nebo všemocnost vlády?

Laissez faire neznamená: Nechme mechanické věci bez duše fungovat. Znamená: Nechme každého jedince, aby si zvolil, jak se chce podílet na společenské dělbě práce; nechme spotřebitele rozhodovat, co mají podnikatelé vyrábět. Plánování na druhou stranu znamená: Nechme pouze vládu tvořit a vynucovat svá pravidla pomocí aparátu nátlaku a donucení.

(Lidské jednání, str. 653-654)

(Citát nájdený v článku Mises on Metaphorical Mechanism.)

Reklamy

Učebnica ekonómie s politickým cieľom

Druhá časť poznámok ku kritike knihy Ján Lisý a kolektív: Ekonómia v novej ekonomike. 2. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2007. ISBN 978-80-8078-164-4.

Cieľom knihy Ekonómia v novej ekonomike je pomôcť naplniť ciele stanovené Európskou úniou v Lisabonskej stratégii 1.

Prof. Lisý v Úvode píše (str. 15):

“Prechod k novej ekonomike je najzreteľnejší najmä v USA, Austrálii a v Japonsku. Aj krajiny Európskej únie vrátane Slovenska majú ambíciu vytvoriť najkonkurenčnejšiu a najdynamickejšiu, na vedomostiach založenú ekonomiku, ktorá zabezpečí trvalý a ekologicky vyvážený ekonomický rast a vysokú životnú úroveň. Táto stratégia sa má realizovať pomocou takých nástrojov a opatrení, ktoré sú charakteristické pre novú ekonomiku. Tejto výzve je preto prispôsobená štruktúra, obsah a celkové zameranie tejto knihy.”

Nie je vôbec zrejmé, prečo by EÚ mala byť najkonkurenčnejšou a najdynamickejšou ekonomikou. A Ekonómia v novej ekonomike sa takým detailom nezaoberá, neodôvodňuje potrebu tohto cieľa. Svoj cieľ autori jednoducho prevzali od politikov, čo zreteľne vidíme na str. 70:

“Vo všeobecnosti možno povedať, že prechod k novej ekonomike je pomalší v európskych krajinách než napr. v USA a v Austrálii. V snahe prekonať toto zaostávanie prijala Európska únia v roku 2000 tzv. Lisabonskú stratégiu, ktorej cieľom je, aby krajiny Európskej únie v priebehu nasledujúceho desaťročia vytvorili najkonkurenčnejšiu a najdynamickejšiu, na vedomostiach založenú ekonomiku vo svete, ktorá by bola schopná trvale ekonomicky rásť a prinášať svojim občanom lepšie pracovné miesta a vyššiu úroveň sociálneho porozumenia.” (Mimochodom, je charakteristické, že sa tu hovorí o lepších pracovných miestach pre občanov, ale nie o podnikaní občanov.)

Keď porovnáme túto charakteristiku Lisabonskej stratégie s vyššie uvedeným citátom z Úvodu, zistíme, že prof. Lisý pridal iba slovko “ekologicky” – inak je cieľ rovnaký.

Ale prečo autori Ekonómie v novej ekonomike považujú za potrebné hovoriť o týchto cieľoch v úvode k učebnici teórie ekonómie? Má takýto cieľ nejaký vplyv na teóriu? Mal by mať? Myslím si, že by nemal mať vplyv; ale má. Potom už nejde o čistú teóriu, ale skôr o odôvodnenie konkrétnej hospodárskej politiky. A takto je potrebné chápať Ekonómiu v novej ekonomike: ako učebnicu hospodárskej politiky. Ak máme brať slová z Úvodu vážne, potom Ekonómia v novej ekonomike je pokusom o vytvorenie návodu na naplnenie Lisabonskej stratégie. Preto by bolo vhodnejšie, ak by táto kniha niesla názov Hospodárska politika v novej ekonomike. Iba sekundárne a okrajovo sa venuje čistej ekonomickej teórii, pričom formulovanie jej teórie je ovplyvnené vopred daným cieľom 2. Toto je azda najväčší nedostatok Ekonómie v novej ekonomike.

Vidíme teda, že Ekonómia v novej ekonomike sa zaoberá normatívnou ekonómiou. Ekonomická teória by však mala začínať od pozitívnej ekonómie – najskôr musíme poznať, ako hospodárstvo funguje, až potom (ak vôbec) môžeme hovoriť, ako by hospodárstvo malo fungovať. Ale akceptujme na okamih prístup autorov. Čo môžeme potom povedať o stanovenom cieli? Je správny, je taký cieľ žiaduci? Porovnajme, čo o tejto téme hovorí John Taylor Gatto:

“Všetky globálne ambície sú založené na definícii produktivity a dobrého života tak odcudzenej od bežnej ľudskej reality, že som presvedčený, že je chybná, a že väčšina ľudí by so mnou súhlasila, ak by dokázali vidieť alternatívu. Mohli by sme byť schopní vidieť, že ak si znova osvojíme filozofiu, ktorá lokalizuje zmysel tam, kde sa zmysel skutočne nachádza – v rodinách, v priateľoch, v plynutí ročných období, v prírode, v jednoduchých obradoch a rituáloch, v primeranej nezávislosti a v primeranom súkromí, vo všetkých tých voľne dostupných a lacných veciach, na ktorých sa zakladajú skutočné rodiny, skutoční priatelia, a skutočné spoločenstvá – potom by sme boli natoľko sebestační, že by sme vôbec nepotrebovali tú materiálnu ‘dostatočnosť’, o ktorú máme mať podľa našich globálnych ‘expertov’ obavy.” (John Taylor Gatto, Dumbing Us Down.)

Gatto nie je ekonóm; tridsať rokov bol učiteľom na základnej škole, a už viac ako dve desaťročia študuje históriu školstva, ktoré, dalo by sa povedať, politici považujú za jeden z nástrojov hospodárskej politiky.

Tento Gattov výrok nespomínam kvôli kritike globalizácie, či kritike dosiahnutia vyššej konkurencieschopnosti krajiny; citoval som ho ako kritiku predstavy, že je z nejakého dôvodu nutné zamerať sa iba na prispôsobenie sa globalizácii a tzv. novej ekonomike, lebo inak by sme, vraj, nedosiahli trvalo udržateľný rast atď. Teória ekonómie nemá prečo mať za cieľ takúto vec; má v prvom rade vysvetliť ekonomické konanie človeka, a koncepty ako výmena, dopyt, ponuka, deľba práce, peniaze, a pod. Až potom, aj to iba s istou rezervou a iba možno, sa dá z tejto teórie odvodzovať nejaká hospodárska politika, zameraná na určité ciele (napr. na trvalo udržateľný rast). To ale nie je súčasť ekonómie ako takej.

Gatto ukazuje, že nie je nutné považovať za cieľ hospodárstva dosiahnutie maximálnej efektívnosti, konkurenčnosti, dynamickosti. Človek nemá slúžiť hospodárstvu, ale hospodárstvo človeku. Preto pri hľadaní hospodárskej politiky je nutné pýtať sa, čo je cieľom ľudí, čo im pomôže dosiahnuť ich ciele. Túto otázku si Lisý a kolektív nekladú. Formuláciu cieľa preberajú od politikov.

Ekonómia v novej ekonomike diskusii o ekonomickej teórii venuje relatívne málo priestoru, a relatívne veľa priestoru necháva pre hospodársku politiku, resp. úvahám o tom, ako by hospodárstvo malo fungovať. Toto si teda musíme uvedomovať, a nechápať Ekonómiu v novej ekonomike primárne ako učebnicu ekonómie. V skutočnosti ide o text, ktorý môže niektorým ľuďom (napr. politikom) slúžiť na obhajobu ich cieľov (napr. tých, ktoré sú definované v Lisabonskej stratégii). Či tento dôraz na hospodársku politiku bol úmyselný, alebo či takáto náplň textu vyplynula z prirodzenej náklonnosti autorov k politickým riešeniam (mohli by sme tiež povedať: k centralizovanému riadeniu), na to nie je ľahké nájsť odpoveď. A tak sa radšej venujme konkrétnym chybám a omylom, ktorých nesprávnosť môžeme ľahko dokázať. To v ďalších častiach poznámok ku kritike Ekonómie v novej ekonomike.

Prvú časť si môžete prečítať tu: Kritika knihy Ekonómia v novej ekonomike.

Poznámky:

1) V roku 2010 nenaplnenú Lisabonskú stratégiu nahradil nový desaťročný plán s názvom Európa 2020, v ktorom sa používajú nové pojmy – “inteligentný rast” a “inkluzívny rast”, a už sa nekladie za cieľ vytvoriť najkonkurenčnejšie hospodárstvo, ale skromnejšie: konkurencieschopnejšie.

2) Konkrétne to môžeme vidieť napr. na predpoklade, podľa ktorého ideálne trhové hospodárstvo v maximálnej miere využíva zdroje, t.j. predpokladá sa maximálna efektívnosť.

Tvorivosť a podnikanie sú najdôležitejším zdrojom hospodárskeho rastu

“Z ekonomického hľadiska je tvorivosť, iniciatíva a podnikanie tým najdôležitejším zdrojom bohatstva národa a zdrojom ekonomického rastu.” (Lisý a kol.: Ekonómia v novej ekonomike, 2. vydanie, str. 387)

Úspory sú základom hospodárskeho rastu, nie spotreba

Podľa jedného z najrozšírenejších ekonomických omylov je spotreba základom hospodárstva. Ak hospodárstvo upadá, treba podporiť spotrebu. Ak ľudia nechcú zvýšiť spotrebu, treba, aby vláda začala míňať (hoci aj novovytvorené peniaze). Ak je kríza, ľudia začnú viac šetriť a menej míňať, a tým krízu údajne zhoršia. To všetko je omyl. Základom hospodárstva je výroba, a základom hospodárskeho rastu sú úspory.

“Spotreba napriek svojmu značnému objemu neakceleruje fungovanie ekonomiky. Zdrojom dynamického dlhodobého rozvoja ekonomiky sú úspory. Proces sporenia a investovania je kľúčovým problémom makroekonómie, pretože úspory a investície sú najdôležitejšími faktormi ekonomického rastu.” (prof. Lisý v Lisý a kol.: Ekonómia v novej ekonomike, 2. vydanie, str. 366-367).

Tejto téme sa podrobnejšie venuje napr. článok Stevena Horwitza Konzumerizmus je keynesiánstvo. Aby mohla existovať spotreba, musí jej predchádzať výroba. Profesor Horwitz hovorí:

“Začať analýzu spotrebou vychádza z predpokladu, že prostriedky na ňu už sú nadobudnuté. Naopak, bohatstvo sa tvorí v procese výroby, pri ktorom sa zdroje preskupujú tam, kde majú pre ľudí vyššiu hodnotu ako pri alternatívnom rozložení. Táto výroba je financovaná z úspor domácností, ktoré sa spotreby vzdali.”

Podľa Horwitza zástancovia voľného trhu nikdy netvrdili, “že ‘stimulácia spotreby’ je cestou k prosperite. Preto ich nikto nemôže obviňovať z obhajoby ‘spotrebiteľskej kultúry’.”

Ďalší argument proti zvyšovaniu minimálnej mzdy

Jedným z argumentov proti zvyšovaniu minimálnej mzdy je skutočnosť, že takéto zvýšenie spôsobí zvýšenie nezamestnanosti. Ďalší argument sa týka tých zamestnancov, ktorí prácu nestratia. Zvýšenie ich mzdy totiž môže byť kompenzované napr. zhoršením pracovných podmienok:

“Ak je trh práce vo svojom fungovaní ovplyvňovaný vonkajšími zásahmi, prejaví sa to živelnou adaptáciou trhových subjektov: v nepeňažnej oblasti, v celkových pracovných podmienkach, ktoré vytvárajú firmy, alebo v nízkych mzdách nezodpovedajúcich kvalite vykonanej práce.” (Ekonómia v novej ekonomike, 2. vydanie, str. 276)

Inými slovami: aj v otázke minimálnej mzdy treba mať na pamäti základné pravidlo ekonómie.

Poznámka na okraj: nie je celkom jasné, prečo autor použil slovo “živelný”. Adaptácia trhových subjektov (t.j. ľudí – konkrétnych, živých, väčšinou rozmýšľajúcich ľudí, ktorí sú účastníkmi trhu) na zvýšenie mzdových nákladov je v tomto prípade vynútená zo strany štátu. Ak je na tejto adaptácii niečo negatívne, potom to, že firmy sú k nej nútené vonkajším a vo svojej podstate násilným zásahom. Negatívny prívlastok si zaslúži v prvom rade tento zásah. Rozhodnutie o zvýšení minimálnej mzdy je napokon politické rozhodnutie, a politické rozhodnutia často sú “živelné”. Ale pre Ekonómiu v novej ekonomike platí: o štáte len dobre.

Kritika knihy Ekonómia v novej ekonomike

Toto je prvá časť poznámok ku kritike knihy Ján Lisý a kolektív: Ekonómia v novej ekonomike. 2. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2007. ISBN 978-80-8078-164-4.

Motto:
“Keby som bol prítomný aktu stvorenia, bol by som poskytol niekoľko užitočných inštrukcií v prospech lepšieho usporiadania sveta.” (Alfonso X. Učený, kastílsky kráľ)

Pri čítaní Ekonómie v novej ekonomike sa môžeme takmer na každej strane stretnúť s väčším či menším omylom alebo chybou. Často sú to nepodstatné veci, napr. nedostatočné odôvodnenie uvádzaných výrokov (a také výroky teda ešte nemusia byť chybné; absenciu odôvodnenia však považujem za chybu).

No ukazuje sa, že za všetkými chybami a omylmi je čosi viac než len neúplnosť výkladu alebo nepozornosť (ktorej môžeme dať za vinu napr. uvádzanie nevhodných príkladov). Všeobecne ide predovšetkým o nedostatočné vysvetľovanie pozitívnej ekonómie (ako hospodárstvo funguje). Autori sa zväčša venujú iba normatívnej ekonómii (ako by hospodárstvo malo fungovať), pričom neuvádzajú nijaké odôvodnenie takéhoto postupu. Konkrétne ide o používanie pochybných konceptov. Na prvých osemdesiatich stranách sa napr. stretávame s pojmom dokonalá konkurencia.

Autori dokonalú konkurenciu definujú ako “ideálny stav”, ktorý je charakterizovaný okrem iného tým, že sa “na trhu stretáva veľké množstvo predávajúcich a kupujúcich”, a “výrobok je homogénny (rovnorodý), to znamená, že rovnaké výrobky jednotlivých výrobcov sa od seba nijako nelíšia” (str. 81-82). Odhliadnime teraz od toho, že zákazníci by takýto stav nepovažovali za ideálny. Ide o nereálny stav, nedosiahnuteľný; ide o model, ktorý si vymysleli autori (resp. ktorý prevzali od iných ekonómov), a ktorý je odtrhnutý od skutočného sveta. Prečo je ale takýto nereálny model potrebný? Naozaj môže poslúžiť vysvetľovaniu toho, ako reálny svet funguje? Možno áno, ale potom sa nesmie ani na chvíľu zabudnúť, že ide iba o model. Pre autorov je však dokonalá konkurencia viac než len model – je to cieľ, ktorý chcú dosiahnuť.

Autori sa potom poobzerali okolo seba, a hľa: skutočný svet nie je ako ich model! A preto svet nazvali nedokonalým; hovoria o “nedokonalosti trhu”, či dokonca o “zlyhaní trhu” (s. 83). Skutočný svet nazývajú nedokonalým a zlyhávajúcim, pretože sa odlišuje od ich modelu! Takéto uvažovanie pripomína onoho kastílskeho kráľa Alfonsa.

Autori napokon tvrdia, že nedokonalosť trhu musí napravovať vláda. Mlčky predpokladajú schopnosť vlády odstrániť alebo zmierniť údajnú nedokonalosť trhu. Nezaoberajú sa otázkou, či vláda samotná náhodou nie je nedokonalá. Tak ako v prípade trhu, aj v prípade vlády si tvoria akýsi ideálny model, ale kým v prípade trhu model konfrontujú s realitou, v prípade vlády tak nerobia. Ale čo ak vláda nie je schopná priblížiť trh ich vysnenému ideálu dokonalej konkurencie?

Ekonómiu v novej ekonomike teda vystihuje horeuvedený výrok Alfonsa Učeného. Ekonomický zápisník si však chce nechať poradiť slovami Frédérica Bastiata:

“Politické ekonomii nebylo svěřeno poslání, aby odhalila, jaká by byla společnost, kdyby se Bohu bylo zalíbilo stvořit člověka jinak, než jaký reálně je. Lze jen litovat, že Prozřetelnost na samém počátku zapomněla požádat o radu některé z našich moderních sociálních reformátorů. A tak jako by byla nebeská mechanika naprosto odlišná, kdyby ji byl Stvořitel konzultoval s Alfonsem Učeným, byl by i společenský řád – kdyby Bůh nebyl zanedbal doporučení Charlese Fouriera – veskrze a v ničem nepodobný tomu, v němž jsme přinuceni žít, dýchat a umírat. Avšak protože v něm jsme, protože in eo vivimus, movemur et sumus, nezbývá nám nic jiného než jej studovat a poznávat jeho zákony, zejména pokud jeho vylepšení závisí v podstatné míře právě na tomto poznání.” (Dva systémy etiky)

V druhej časti poznámok ku kritike knihy Ekonómia v novej ekonomike spomenieme, čo je cieľom autorov (a použijeme pritom ich vlastné slová), a v ďalších častiach sa zameriame na konkrétne problémy, chyby a omyly.