Monthly Archives: február 2014

Je Fed ovládaný súkromnými bankami? (Ad: Emil Kalabus: Co se skrývá za označením Fed)

V článku Co se skrývá za označením Fed autor cituje Geralda Celenteho, podľa ktorého (a nielen podľa neho) je FED, americká centrálna banka, ovládaný súkromnými bankami.

Milton Friedman v knihe Za vším hledej peníze o tejto téme napísal (str. 199-200, poznámka č. 91):

“Rada guvernérů Federálního rezervního systému se skládá ze sedmi členů jmenovaných prezidentem za pomoci a na doporučení Senátu. Je to tedy jasně část vlády.

Problémy vyvstávají proto, že dvanáct Federálních rezervních bank je federálně povolenými korporacemi, každá má své akcionáře, ředitele a prezidenta. Akcionáři každé z bank jsou členské banky příslušného distriktu a ty volí 6 z jejich 9 ředitelů. Zbylí 3 ředitelé jsou jmenování Radou guvernérů. Kadžá členská banka je povinna koupit množství akcií rovnající se 3 procentům svého kapitálu a přebytku. Také formálně jsou federální rezervní banky soukromě vlastněné.

Dividendy placené z akcií jsou ovšem omezeny na 6 procent. Jakýkoli dodatečný příjem převyšující náklady je postoupen ministerstvu financí (téměr 20 mld dolarů v roce 1989). Rada ředitelů každé členské banky jmenuje výkonné úředníky banky. Rada guvernérů má ale právo veta a ve skutečnosti často hrála významnou úlohu ve jmenování prezidentů členských bank.

Nakonec se dostáváme k nejdůležitějšímu orgánu celého systému vedle Rady guvernérů, kterým je Výbor pro operace na volném trhu, jeho členy je sedm guvernérů a 12 prezidentů bank. Ovšem pouze pět prezidentů může v kterémkoli okamžiku hlasovat, takže Radě guvernérů je garantována konečná kontrola.

V krátkosti řečeno, tento systém je ve skutečnosti částí vlády, navzdory kouřové cloně formálního soukromého vlastnictví členských bank.”

Druhá odpoveď na článok Zola Mikeša: Je cena života na Slovensku štyrikrát nižšia ako v Nemecku?

Otázka minimálnej mzdy nepatrí k najdôležitejším témam. K písaniu o nej ma provokuje neobvykle nízka úroveň argumentov článkov, ktoré ju obhajujú. Zvyčajne vlastne žiadne argumenty nemajú, zato oplývajú nelogickými tvrdeniami.

K takýmto patrí aj článok Zola Mikeša s názvom Je cena života na Slovensku štyrikrát nižšia ako v Nemecku? (Aktuality.sk, 2. decembra 2013).

Písal som už o nezmyselnosti nadpisu Mikešovho článku a sľúbil som podrobnejšiu odpoveď.

Vysvetľovaním fungovania hospodárstva sa zaoberá ekonomická teória. Autor sa v článku ekonomickou teóriou nezaoberá a predsa v závere prichádza s riešením. Keďže pri zvažovaní ekonomického problému (ktorým mzdy nepochybne sú) nepoužil vedomosti ekonómie, nie je prekvapujúce, že ním navrhované riešenie – celosvetové zvýšenie minimálnej mzdy – je nereálne nie iba z politických, ale aj ekonomických dôvodov.

Článok sa zamýšľa nad rozdielom medzi mzdami v Nemecku a na Slovensku. Pritom neuvádza nijakú možnú príčinu tohto rozdielu. Aj bez znalosti ekonómie by autor mohol povedať niečo k príčinám. Mohol by vedieť, že minulosť má vplyv na budúcnosť. Predchádzajúcich 60 rokov malo nejaký vplyv na ekonomické bohatstvo Nemecka a Slovenska. U nás sme mali 40 rokov socializmus a 24 rokov zmiešané hospodárstvo, v poslednom desaťročí smerujúce skôr k socializmu a centrálnemu riadeniu ako k trhovému hospodárstvu. V západnom Nemecku bolo naproti tomu hospodárstvo oveľa bližšie k trhovému než k socialistickému. Ale táto minulosť sa v článku nespomína, čo je na škodu snahy pochopenia rozdielov v mzdách.

Autor ďalej píše:

“Zamestnávatelia podporovaní pravicovými médiami a “nezávislými odborníkmi“ majú tú drzosť, že ho napádajú ako škodlivý faktor, ktorý nám údajne zvýši nezamestnanosť.”

Prečo používa slová “majú tú drzosť”? Akoby sa snažil vyvolať dojem, že otázka minimálnej mzdy je medzi odborníkmi vyriešená a všetci súhlasia, že zvýšenie minimálnej mzdy nespôsobí zvýšenie nezamestnanosti. To však nie je pravda. Napr. vysokoškolská učebnica Ekonómia v novej ekonomike prezentuje iný názor:

“Zvýšenie minimálnej mzdy spôsobuje na niektorých pracovných trhoch zvýšenie ponuky práce [t.j. viac ľudí bude chcieť získať prácu] a súčasne zníženie dopytu po práci [zo strany zamestnávateľov] a preto sa nezamestnanosť zvýši.” (Ján Lisý a kolektív: Ekonómia v novej ekonomike. 2. vydanie. Strana 274)

A na inom mieste:

“Ak je trh práce vo svojom fungovaní ovplyvňovaný vonkajšími zásahmi, prejaví sa to živelnou adaptáciou trhových subjektov: v nepeňažnej oblasti, v celkových pracovných podmienkach, ktoré vytvárajú firmy, alebo v nízkych mzdách nezodpovedajúcich kvalite vykonanej práce.” (Ekonómia v novej ekonomike, 2. vydanie, str. 276)

Z faktu, že v Nemecku chcú zaviesť minimálnu mzdu, autor vyvodzuje, že musia vedieť, že to neohrozí zamestnanosť. Naivitu takejto “logiky” snáď vidí každý. Ani toto teda nie je argument v prospech zvyšovania minimálnej mzdy.

Ďalej píše:

“Ten štvornásobný rozdiel v cene práce – to je inak kapitola sama o sebe. Neexistuje v EÚ snáď ani jeden produkt, ktorého cena by bola štvornásobne nižšia na Slovensku než v Nemecku.”

Inými slovami: v Nemecku majú vyššie reálne príjmy. Je na tom niečo prekvapujúce?

Ďalej:

“Práca, ako najcennejší produkt človeka, je však na Slovensku štvornásobne lacnejšia! Prečo takáto devalvácia rúk, umu a ľudského ducha?”

Aká devalvácia? Autor to prekrútil. Naopak, zhodnotenie práce – v Nemecku. U nás predsa nebola práca nikdy drahšia. Ale v Nemecku kedysi bola lacnejšia.

Vrchol nelogickosti autor dosahuje v tejto vete, ktorá dala nadpis celému článku:

“Alebo má cena života pracujúceho človeka na Slovensku pre zamestnávateľa štvornásobne nižšiu hodnotu než cena pracujúceho Nemca? To snáď nie!”

Tu už autor celkom stratil nervy. Akoby vôbec nevedel, čo hovorí (druhá možnosť je, že úmyselne použil takýto pravdu skresľujúci výrok, hoci si bol vedomí jeho nesprávnosti, aby tak silnejšie pôsobil na emócie čitateľov). Zamestnávateľ si nekupuje človeka, ale iba výsledok jeho práce.

Pokračuje subtílnejším zahmlievaním pravého významu pojmov:

“Ak hovoríme o tom, že Európska únia je spoločenstvom štátov vyznávajúcim rovnaké hodnoty, mala by mať v nej rovnakú hodnotu aj ľudská práca a úcta k nej.”

“Rovnaké hodnoty” neznamenajú rovnakú cenu tovarov, služieb a výrobných faktorov.

“Ide predsa o produkt človeka a jeho života, ktorý by mal stáť v hierarchii hodnôt na mieste najvyššom aj v EÚ – ale nielen tu.”

Hodnota práce závisí od hodnoty toho, čo sa prácou vytvorí. Nemá zmysel prácu stavať na najvyššie miesto.

Niektorá práca je hodnotnejšia ako iná. Kto by potom mal určovať, aká cena sa zaplatí za akú prácu? Alebo ak by sa za prácu platilo viac než aká je jej hodnota, kto by ten rozdiel zaplatil? A to je ďalší problém článku. Ani slovo o tom, kto zvýšenie minimálnej mzdy zaplatí. Niekto to predsa len zaplatiť musí.

Ďalej píše:

“Zavedenie rovnakej minimálnej mzdy a ceny práce v celej EÚ, respektíve na celom svete, je preto základným ľudským právom. Pracovať a napriek tomu trpieť chudobou, je potom porušením tohto práva.”

Teda chudobu je možné odstrániť tak, že politici na celom svete zavedú rovnakú a dostatočne vysokú minimálnu mzdu. Toto je nezodpovedná neznalosť najzákladnejších základov ekonomických zákonitostí. Ale tento autor asi patrí k tým, ktorí nechcú akceptovať predstavu existencie ekonomických zákonov, nezávislých na vôli politikov resp. ľudí vôbec.

Na záver niekoľko otázok. Hoci sú to veľmi jednoduché otázky, myslím, že autorovi by predsa prospelo, ak by si na ne našiel odpovede a podľa týchto odpovedí doplnil alebo poopravil svoj článok. Prospelo by to aj jeho snahe o zlepšenie životnej úrovne Slovenska.

1. Ak autor hovorí, že cena života u nás je 4x nižšia ako v Nemecku, skutočne si myslí, že zamestnávateľ si kupuje zamestnancov život?

2. Ak sa zvýši minimálna mzda, kto túto vyššiu mzdu zaplatí? Autor zrejme predpokladá, že ju zaplatí majiteľ firmy. To však treba dokázať, ako aj to, aké následky bude mať zvýšenie nákladov pre tých, ktorý ponesú náklady vyšších miezd.

3. Mala minulosť Slovenska vplyv na dnešné ceny, vrátane ceny práce? Malo 40 rokov socializmu nejaký vplyv na dnešok a na rozdiel v životnej úrovni Nemecka a Slovenska?

4. Bola niekedy v minulosti práca na Slovensku viac oceňovaná ako dnes? Boli mzdy v Nemecku niekedy nižšie ako dnes?

Facebook kúpi Whatsapp za 19 miliárd USD

Facebook kúpi firmu Whatsapp za 19 miliárd dolárov. Whatsapp má 450 miliónov užívateľov, každý týždeň získa údajne 7 miliónov nových zákazníkov. Ak vás šokuje suma, ktorú Facebook zaplatí, zamyslite sa nad tým, akú kvalitu v porovnaní s konkurenciou musí mať firma, ktorá od svojho založenia v roku 2009 získala 450 miliónov zákazníkov.

Podľa nemeckého ústavného súdu “existuje dôvod” domnievať sa, že ECB prekračuje svoj mandát v otázke nákupu dlhopisov

TASR:

Programu nákupu dlhopisov ECB známy ako Outright Monetary Transactions (OMT) pomohol takzvaným okrajovým krajinách eurozóny znížiť náklady na obsluhu dlhu. Oponenti tohto programu ale tvrdia, že má veľmi blízko k financovaniu vlád, čím ECB prekračuje svoj mandát.

[…]

Podľa nemeckého ÚS “existuje dôvod” domnievať sa, že OMT program prekračuje mandát ECB, čím zasahuje do právomocí členských štátov eurozóny. A je tiež porušením pravidiel, podľa ktorých má ECB zakázané financovať členské štáty. Na druhej strane, súd vo svojom vyhlásení uviedol, že pri “obmedzenej interpretácii OMT” by tento program mohol byť v súlade so zákonom.

Podnikateľ: chamtivý, sebecký, bezohľadný… alebo je to inak?

Podnikanie má na Slovensku zlé meno, možno predovšetkým kvôli vývoju podnikania na začiatku deväťdesiatych rokov. Tento vývoj však súvisel so spôsobom privatizácie štátneho majetku. Mnohí z vtedajších “podnikateľov” v skutočnosti neboli podnikateľmi; podnikateľom sa človek nestáva získaním podniku politickými prostriedkami.

Ivica Ďuricová, podnikateľka “na voľnej nohe”, v článku Podnikateľ v očiach verejnosti ako jeden z ďalších dôvodov uvádza, že v médiách sa v súvislosti s podnikaním informuje väčšinou o negatívnych veciach. Niet sa čo čudovať, že v hlavách ľudí je podnikateľ negatívnou postavou.

Ja k tomu dodávam: táto zafixovaná negatívna predstava o podnikateľovi spôsobuje, že ľudia pozitívne veci, za ktoré vďačia podnikateľom, nespájajú s podnikaním. A opačne: negatívne veci, pokiaľ sa týkajú tovarov a služieb, automaticky spájajú s podnikaním a údajnou chamtivosťou podnikateľov; veď koľko ľudí by bolo ochotných pripustiť, že klesajúca kvalita výrobku pri nezmenenej cene môže byť dôsledkom peňažnej inflácie, ktorej príčinou je štátna hospodárska politika? Namiesto toho si myslia, že podnikateľ si tak na ich úkor zvýšil zisk.

Autorka v článku cituje viacero výrokov z filmu Povolanie podnikateľ, dovolím si dva z nich uviesť:

“Mnohí považujú podnikateľov za ľudí principiálne motivovaných chamtivosťou. Iste, existujú chamtiví podnikatelia, ale sú aj chamtiví právnici, chamtiví lekári a chamtiví odborári.” (Samuel Greg, The Commercial Society)

“…nesprávna viera v to, že druhí dosahujú úspech na náš vlastný úkor. Tiež to podporuje závisť. Namiesto toho, aby ľudia oslavovali úspechy iných, závidia im a žiadajú vládu, aby obmedzila tých úspešných.” (George Gilder, Discovery Institute)

Slovensku by pomohlo, ak by viac ľudí podnikalo. Na to je potrebné zbaviť sa averzie voči podnikaniu. No a tomu by pomohlo (okrem lepšieho poznania ekonómie), ak by sme si viac všímali súvislosť medzi podnikaním a pozitívnymi výsledkami podnikateľskej činnosti. Skúste sa zamyslieť nad tým, koľko užitočných výrobkov a služieb denne využívate; a koľko z nich je výsledkom podnikania. Takmer všetky.

Pozitívne pôsobenie podnikateľov možno ľahko vidieť napr. na príklade vývoja počítačov a mobilných telefónov. Ale aj obyčajné tovary a služby sú poskytované podnikateľmi. Sotva by mal podnikateľ zlé meno, ak by si ľudia uvedomovali, že podnikateľská snaha je za každým obchodom, v ktorom nakupujú (väčšinou ku svojej spokojnosti, aj keď sa z povinnosti pohoršia nad cenou). Ak by chamtivosť, nečestnosť, bezohľadnosť boli charakteristické pre podnikanie, potom ako by ste mohli denne nakupovať od takých podnikateľov?

Podnikatelia svojou snahou zarobiť – snahou poskytnúť také výrobky a služby, ktoré sú ľudia ochotní nakupovať, pomáhajú zlepšovať kvalitu života a životnú úroveň. Preto by mali mať dobré meno. A tých zlých spomedzi nich treba nazývať pravými menami: pretože ten kto kradne je zlodej, ten kto podvádza je podvodník. Takí ľudia sa nájdu vo všetkých profesiách.

List redakcii denníka Pravda ad: Pracovať šesť hodín denne? Vo fabrikách sa to už deje

Vážená redakcia,

v článku Pracovať šesť hodín denne? Vo fabrikách sa to už deje (Pravda, 1. 2. 2014) citujete sociologičku Zuzanu Kusú, podľa ktorej “v praxi rozvoj nových technológií viedol k rastu nezamestnanosti”.

Automatizácia výroby sa od čias priemyselnej revolúcie neustále zvyšuje. V tom istom období rýchlo rástol počet obyvateľov: z 1 miliardy v roku 1800 na 7 miliárd v súčasnosti. Napriek tomu je nezamestnanosť v krajinách s vysokou produktivitou práce relatívne nízka. Napr. nezamestnanosť v Japonsku v druhej polovici 20. storočia neprekročila 5 %.

Automatizácia zvyšuje produktivitu práce. Zvýšením produktivity práce sa zvyšuje dostupnosť zdrojov. Ľudia môžu tieto nové, resp. ušetrené zdroje použiť na uspokojenie potrieb, ktoré dovtedy uspokojené neboli. To je príležitosť pre nové firmy, ktoré budú vytvárať nové pracovné miesta.

Bezprostredným dôsledkom vyššej produktivity práce môže byť krátkodobé zvýšenie nezamestnanosti. Avšak história ukazuje, že rozvoj nových technológií nevedie k trvalému nárastu nezamestnanosti.

S pozdravom,

B.B.
Ekonomický zápisník
ekonomickyzapisnik.wordpress.com