Problémy so slovom kapitalizmus

Lukáš Krivošík: Čo je problém kapitalizmu

Trhový mechanizmus neexistuje

V Ekonómii v novej ekonomike na strane 82 čítame: “Trhový mechanizmus je ‘sociálne slepý’.”

Ak by sme proti tomu namietali a ako príklad uviedli charitu, autor citovaného výroku by mohol odpovedať, že charita nie je súčasťou trhového mechanizmu. Čo teda povieme? Autor robí chybu už v prvých dvoch slovách. Trhový mechanizmus neexistuje.

Trh je proces, nie mechanizmus.

Trhové hospodárstvo je založené na dobrovoľnej výmene medzi ľuďmi. Takáto výmena nie je v nijakom zmysle mechanická či automatická. Vždy zahŕňa rozhodovanie individuálnych ľudí. (A súčasťou takto chápaného trhového hospodárstva je aj charita.)

Trh je tvorený ľuďmi, ktorí majú slobodnú vôľu, ktorí sa rozhodujú, čo urobia, aké budú mať ciele, akými prostriedkami sa ich pokúsia dosiahnuť, a v rámci tohto úsilia vyrábajú a spotrebúvajú, nakupujú a predávajú. Tento proces potom vytvára trh a trhové ceny. Ak je takýto proces sociálne slepý, potom nevyhnutne preto, lebo účastníci tohto procesu sú sociálne slepí. Možno by sme mohli povedať, že trhový proces je do tej miery sociálne slepý, do akej sú sociálne slepí jeho účastníci.

A teraz nech kritici povedia: kto sú tí, ktorí majú podľa nich trh napraviť, resp. regulovať tak, aby sa kompenzovala jeho údajná sociálna slepota? Nie sú to takí istí ľudia, náchylní k chybám, ako účastníci trhového procesu?

Sú rovnakí. Dalo by sa tvrdiť, že sú ešte horší, keďže po moci túži skôr ten, kto nechce druhým slúžiť, ale ovládať druhých. Predpokladajme ale, že sú rovnakí. Čo ich teda kvalifikuje na to, aby trh “napravovali”, keď sú rovnakí, ako ostatní účastníci trhu?

A pritom nejde iba o to, že ľudia, ktorí majú moc vyrábať zákony, nie sú lepší ako ostatní. Človek sa často učí na vlastných chybách. Keď ale rozhoduje za druhých, ba dokonca za milióny iných ľudí, potom sa tak ľahko na svojich chybách nepoučí. Možno sa o nich ani nedozvie; možno áno, ale nebude nútený k náprave, pretože sa to nebude dotýkať priamo jeho.

Používanie pojmu trhový mechanizmus pomáha ľuďom k chybnej predstave. Trh si predstavujú ako automatickú, nevedomú, mechanickú silu. Preto podľa týchto ľudí nie je rozumné nechať trh sám na seba. Je treba niečo urobiť, aby sa napravili problémy, spôsobené trhom. Odmietajú predstavu, podľa ktorej by trh mal byť ponechaný bez zásahov vlády.

Mýlia sa. Ludwig von Mises tento omyl vysvetľuje takto:

Intervencionista vidí pouze dvě možnosti – “automatické síly” nebo “záměrné plánování”. Z toho vyvozuje, že spoléhání na automatické síly je zjevná hloupost. Žádný rozumný člověk přece nemůže vážně navrhovat nicnedělání a ponechání věcí, aby se vyvíjely bez vlivu účelového jednání. Plán jako projev vědomého jednání je pak samozřejmě mnohem více žádoucí než absence jakéhokoli plánování. Laissez faire pak tedy v očích intervencionisty znamená: Ponechte zlo existovat, nepokoušejte se využít rozum k zlepšení života lidí.

Těžko bychom objevili větší omyl. Argument pro plánování je odvozen od mylného výkladu metafory a stojí pouze na konotacích termínu “automatický”, který je často používán v přeneseném slova smyslu k popsání tržního procesu. Automatický znamená podle Concise Oxford Dictionary “nevědomý, neinteligentní, pouze mechanický”. Dle Webster’s Collegiate Dictionary automatický znamená “bez kontroly vůle … prováděný bez aktivního myšlení a bez vědomého záměru či řízení”. Jak snadno pak mohou zastánci plánování vítězoslavně použít takovýto trumf!

Skutečnost je taková, že před námi neleží alternativa mrtvého mechanismu či strnulého automatismu na straně jedné a vědomé plánování na straně druhé. Nevybíráme mezi plánováním a neexistencí plánování. Otázka stojí následovně: Kdo plánuje? Měl by každý člen společnosti plánovat pro sebe, nebo by pro všechny měla plánovat pouze benevolentní vláda? Problém nespočívá ve volbě mezi automatismem a vědomým jednáním, ale mezi autonomním jednáním každého jedince a výlučným jednáním vlády. Jde tedy o otázku: Svoboda, nebo všemocnost vlády?

Laissez faire neznamená: Nechme mechanické věci bez duše fungovat. Znamená: Nechme každého jedince, aby si zvolil, jak se chce podílet na společenské dělbě práce; nechme spotřebitele rozhodovat, co mají podnikatelé vyrábět. Plánování na druhou stranu znamená: Nechme pouze vládu tvořit a vynucovat svá pravidla pomocí aparátu nátlaku a donucení.

(Lidské jednání, str. 653-654)

(Citát nájdený v článku Mises on Metaphorical Mechanism.)

Trhové hospodárstvo je založené na zisku a strate

Hovorí sa: trhové hospodárstvo je založené na zisku. Nie je to celkom tak. Trhové hospodárstvo je založené na cenách, a na zisku a strate. Ak sú zisky privatizované (firma si ich môže ponechať) a straty socializované (stratu uhradí úplne alebo čiastočne štát z daní alebo na dlh, napr. formou dotácií), potom nemôžeme hovoriť o trhovom hospodárstve.

V našej postkomunistickej zmiešanej ekonomike sú straty často socializované aspoň sčasti. Pomáhajú tomu aj zákonné ustanovenia, týkajúce sa ručenia za záväzky. Ak podnik (napr. akciová spoločnosť, alebo spoločnosť s ručením obmedzeným) zbankrotuje, svoje záväzky uhradí len do výšky majetku podniku. Samotní majitelia za záväzky neručia. Ak banka zbankrotuje, vklady vkladateľom vyplatí štát, resp. fond na ochranu vkladov.

V skutočnom trhovom hospodárstve, aké obhajuje aj Ekonomický zápisník, strata nie je socializovaná. Firma musí niesť náklady svojho konania, musí existovať možnosť bankrotu. Inak trhové hospodárstvo nemôže fungovať.

Slobodné hospodárstvo

Bl. Ján Pavol II. v encyklike Centesimus Annus napísal:

Možno tvrdiť, že po páde komunizmu je kapitalizmus víťazným spoločenským systémom a že tento systém je cieľom úsilia krajín, ktoré sa pokúšajú o obnovu svojho hospodárstva a svojej spoločnosti? Je to vari ten model, ktorý sa má navrhnúť krajinám tretieho sveta hľadajúcim cestu ozajstného ekonomického a spoločenského pokroku?
Odpoveď je, prirodzene, komplikovaná. Ak sa termínom “kapitalizmus” označuje ekonomický systém, ktorý uznáva základnú a pozitívnu rolu podnikania, trhu, súkromného vlastníctva a z toho vyvplývajúcej zodpovednosti za výrobné prostriedky, slobody tvorivej činnosti človeka v ekonomickej oblasti, odpoveď je iste pozitívna, hoci by bolo priliehavejšie hovoriť o “podnikovom hospodárstve” či “trhovom hospodárstve”, alebo jednoducho o “slobodnom hospodárstve”.