Tag Archives: Jesús Huerta de Soto

Ad: Čo radili politikom svetoví ekonómovia (Hospodárske noviny)

Hospodárske noviny v článku Čo radili politikom svetoví ekonómovia v troch krátkych odstavcoch zhrnuli rady troch ekonómov politikom, ako majú riešiť krízu. Krugman podľa HN radí zvýšenie výdavkov štátu (tzv. “investičné” financovanie), Roubini navrhuje uvoľniť menovú politiku, Faber navrhuje infláciu.

Dajme však priestor aj názoru protiinflačnému.

Jesús Huerta de Soto, profesor politickej ekonómie na Univerzite kráľa Juana Carlosa v Madride, v článku Finančná kríza a ekonomická recesia (dostupný v angličtine na Mises.org) z októbra 2008 uvádza:

“Expanzný cyklus, ktorý sa teraz ukončil, bol daný do pohybu, keď sa americké hospodárstvo dostalo z poslednej recesie v roku 1992 a keď sa Federálny rezervný systém pustil do veľkej umelej expanzie úveru a investícií, expanzie nekrytej paralelným nárastom dobrovoľných úspor domácností. Ponuka peňazí vo forme bankoviek a vkladov (M3) mnoho rokov rástla priemernou mierou 10 percent ročne (čo znamená, že každých šesť alebo sedem rokov sa celkový objem obeživa vo svete zdvojnásobil). Prostriedky výmeny, pochádzajúce z tejto silnej fiduciárnej inflácie, boli dané na trh bankovým systémom ako novovytvorené pôžičky, udelené za extrémne nízke (a v reálnom vyjadrení dokonca negatívne) úrokové miery. Uvedené poháňalo špekulatívnu bublinu v podobe podstatného nárastu cien kapitálových statkov, nehnuteľných aktív, a cenných papierov, ktoré tieto reprezentujú a sú vymieňané na akciovom trhu, kde indexy prudko rástli.

V súčasnosti mnoho sebou zaujatých hlasov požaduje ďalšie zníženie úrokových mier a nové injekcie peňazí, ktoré dovoľujú tým, ktorí si to želajú, dokončiť ich investičné projekty bez utrpenia strát.

Avšak tento únik vpred [escape forward] by iba dočasne oddialil problémy za cenu ich veľkého zhoršenia v budúcnosti.”

De Soto ďalej hovorí, že centrálne banky sú úrady finančného centrálneho plánovania, a že teorém ekonomickej nemožnosti socializmu platí aj na centrálne banky. “Podľa tohto teorému,” hovorí de Soto, “nie je možné organizovať spoločnosť, v hospodárskom zmysle, na základe násilných príkazov, vydaných plánovacím úradom, keďže taký úrad nemôže nikdy získať informácie, ktoré potrebuje, aby nalial do svojich príkazov schopnosť koordinácie.”

V závere článku de Soto radí nasledovné:

“Za týchto okolností najvhodnejšou politikou by bola liberalizácia hospodárstva na všetkých úrovniach (obzvlášť na trhu práce), aby sa dovolila rýchla realokácia výrobných faktorov (zvlášť práce) do ziskových sektorov. Podobne je dôležité, aby sa znížili verejné výdavky a dane, aby sa zvýšil dostupný príjem ťažko zadĺžených ekonomických agentov, ktorí potrebujú splatiť svoje úvery čo najskôr.”

Juraj Karpiš o finančnej negramotnosti sporiteľov

Z článku Juraja Karpiša Lepšie nevedieť?

“Reakcie na cyperský bankový  kolaps naznačujú, že ľudia nemajú ani poňatia o tom, ako dnes funguje finančný systém. O obľúbenej značke auta či hokejovom klube vedia rádovo viac než o inštitúciách, v ktorých  majú celoživotné úspory. Chabé vedomosti o tom, ako nakladá bankový sektor a štát s ich peniazmi, vedie k prekvapivo naivným očakávaniam. Cyperská peripetia v eurokríze  poskytla verejnosti radu užitočných lekcií. Pozrime sa na tri z nich.

Banka nie je prasiatko. Ak si v banke vložíte na  bežný účet sto eur, väčšinu z tejto sumy banka obratom požičia niekomu inému. Ako rezervu si z tejto stovky v trezore nechá doslova pár percent (podstata bankovníctva frakčných rezerv).”

K téme bankovníctva čiastočných rezerv: Treba zaviesť povinnosť 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie.

Roland Vaubel: Politici majú radi centralizáciu

Z rozhovoru s Rolandom Vaubelom, profesorom ekonómie na univerzite v Mannheime:

“Myslím, že konkurencia medzi centrálnymi bankami pomáha udržiavať nízku infláciu. Keby sme mali trebárs len jednu svetovú menu a jedinú svetovú centrálnu banku bez akejkoľvek alternatívy, inflácia by zrejme bola veľmi vysoká. […] So zavedením spoločnej európskej meny konkurencia medzi centrálnymi bankami poklesla.”

“Politici majú radi centralizáciu. Integrácia trhov totiž veľmi pokročila a trhy na zlú ekonomickú politiku národných vlád reagujú veľmi prudko. Investori aj obchod sú mobilní a idú tam, kde majú najlepšie podnikateľské prostredie. Ak štáty zle hospodária, dlhopisové trhy im požičajú len draho alebo im nepožičajú vôbec… Čiže národné náklady zlej ekonomickej politiky dramaticky narástli. To politikom, samozrejme, nevyhovuje. A tak snahou o politickú centralizáciu Európy národné vlády pôsobia vlastne ako záujmový kartel, ktorý sa búri proti výsledkom trhovej integrácie.”

“Očakával som, že keď postkomunistické štáty stredovýchodnej Európy vstúpia do EÚ, tak Únia sa stane omnoho rôznorodejšou a vy budete zárukou proti ďalšej centralizácii. To sa však očividne nedeje.”

Iný pohľad na konkurenciu medzi centrálnymi bankami a na euro má Jesús Huerta de Soto. Podľa de Sota euro bráni vládam štátov, postihnutých finančnými problémami, riešiť situáciu infláciou. Sú teda nútené použiť opatrenia inak prakticky politicky nemožné. Týmito opatreniami sa znižuje moc štátu v hospodárstve, a teda obhajcovia trhového hospodárstva by mali, podľa de Sota, preferovať euro pred národnými menami (resp. menovým nacionalizmom), pretože euro do istej miery pôsobí tak, ako by pôsobil zlatý štandard.

 

Slovenský preklad knihy Jesúsa Huertu de Sota Socializmus, ekonomická kalkulácia a podnikanie

Konzervatívny inštitút vydal slovenský preklad knihy španielskeho profesora ekonómie Jesúsa Huertu de Sota Socializmus, ekonomická kalkulácia a podnikanie.

“V knihe Socializmus, ekonomická kalkulácia a podnikanie je spracovaná kritická analýza socializmu v duchu subjektivistickej metodiky rakúskej ekonomickej školy a jej teórie procesov spoločenskej interakcie. Výsledkom tohto prístupu je nové ponímanie socializmu, ktoré zahŕňa jeho najvnútornejšiu podstatu: systematické inštitucionalizované donucovanie jednotlivcov ako jeho základné východisko.” (KI)

Anglická verzia pod názvom Socialism, Economic Calculation and Entrepreneurship je k dispozícii zdarma vo formáte PDF na stránke autora (odkaz priamo na súbor PDF, 2,88 MB).

Jesús Huerta de Soto: Treba zaviesť povinnosť 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie

Jesús Huerta de Soto, profesor politickej ekonómie na Univerzite kráľa Juana Carlosa, v nedávno vydanom článku obhajuje euro z pohľadu rakúskej školy ekonómie.

V úvode hovorí o ideálnom teoretickom peňažnom systéme, a o potrebe zmeniť súčasný systém na základe troch reforiem:

1. zavedenie povinnosti držania 100-percentnej rezervy vkladov na požiadanie,
2. zrušenie centrálnych bánk,
3.  návrat ku klasickému zlatému štandardu.

Z tohto pohľadu de Soto “relatívne” podporuje euro ako krok smerom k lepšiemu menovému systému.

Podľa de Sota euro bráni vládam štátov, postihnutých finančnými problémami, riešiť situáciu infláciou. Sú teda nútené použiť opatrenia inak prakticky politicky nemožné. Týmito opatreniami sa znižuje moc štátu v hospodárstve, a teda obhajcovia trhového hospodárstva by mali, podľa de Sota, preferovať euro pred národnými menami (resp. menovým nacionalizmom), pretože euro do istej miery pôsobí tak, ako by pôsobil zlatý štandard.

Znehodnotenie meny, ku ktorému by s najväčšou pravdepodobnosťou vlády štátov ako Grécko, Portugalsko, či Španielsko pristúpili, ak by mali svoje vlastné meny, by viedlo ku krátkodobým pozitívnym účinkom, ale k dlhodobým zásadným negatívnym zmenám. De Soto píše:

“Hoci z krátkodobého hľadiska [znehodnotenie meny] pôsobí dojmom intenzívneho oživenia ekonomickej aktivity a rýchleho pohltenia nezamestnanosti, v skutočnosti úplne deformuje štruktúru relatívnych cien (keďže bez menovej manipulácie by niektoré ceny klesli viac, iné menej, a iné by neklesli vôbec alebo by mohli vzrásť), vedie k rozsiahlej chybnej alokácii produktívnych zdrojov, a spôsobuje veľkú traumu, z ktorej by sa akékoľvek hospodárstvo zotavovalo roky.”

Hoci de Soto do určitej miery obhajuje euro aj preto, že limituje možnosti politikov riešiť finančné problémy znehodnocovaním meny, predsa kritizuje Európsku centrálnu banku práve kvôli úverovej expanzii (a aj kvôli niektorým iným chybám). ECB v tejto chybe aj naďalej pokračuje. Včera, 5. júla, ECB oznámila zníženie svojej základnej úrokovej sadzby na 0,75% a zníženie úrokovej sadzby na vkladoch v ECB na 0% v snahe prinútiť banky zvýšiť objem úverov.

Toto protirečenie, zdá sa, de Soto vysvetľuje tým, že svoju podporu euru nazýva “relatívnou” – s národnými menami by úverová expanzia bola v jednotlivých štátoch vyššia.

Euro je teda lepšou menou ako bývalé národné meny, ale existuje aj lepšia alternatíva:

“Tak, ako za čias zlatého štandardu, aj dnes množstvo ľudí kritizuje euro a opovrhuje ním za to, čo je práve jeho hlavná cnosť: jeho schopnosť ukázniť extravagantných politikov a nátlakové skupiny. Euro zjavne nijako nepredstavuje ideálny peňažný štandard, ktorý, ako sme videli v prvej časti [článku], sa dá nájsť iba v klasickom zlatom štandarde, s požiadavkou 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie, a v zrušení centrálnej banky.”