Tag Archives: John Taylor Gatto

Tomáš Baťa, angličtina a ministerstvo školstva (Ad: Peter Jankovič)

Peter Jankovič v článku Angličtinu učia maturanti a ministerstvo školstva vedú tiež experti kritizuje úmysel ministra školstva prehodnotiť povinné vyučovanie angličtiny od 3. ročníka. V úvode spomína Tomáša Baťu mladšieho, ktorý údajne v troch rokoch dostal anglického učiteľa.

Baťov otec teda nečakal na rozhodnutie ministra školstva. Vedel, že on sám je zodpovedný za synovu výchovu. Nebolo by priam absurdné, ak by syna angličtinu neučil iba preto, lebo minister nezaviedol jej povinné vyučovanie v materských školách?

Prečo by sme mali čakať od akéhosi ministra, že sa bude starať o výchovu detí? Prečo by mal byť obsah vyučovania určovaný ministerstvom? Nemala by byť zodpovednosť za výchovu detí skôr na pleciach rodičov?

Autor sa pohoršuje nad tým, že politici používajú štátne peniaze na svoj vlastný prospech. To je však problém politickej moci vo všeobecnosti. Nie je to niečo, čo by bolo zvlášť charakteristické pre súčasnú vládu alebo pre Slovensko. Nech sa k moci dostanú akýkoľvek ľudia, vždy budú v pokušení využiť moc vo svoj prospech.

Jankovič má odlišný prístup ako Baťov otec. Pýta sa, prečo minister radšej nezabezpečí kvalifikovaných učiteľov. Hnevá sa, že minister “namiesto toho, aby zavelil” atď. Akoby riešenie videl v osobe ministra: ak by minister rozhodol lepšie, alebo ak by ho vymenil lepší minister, problém by sa vyriešil.

Jankovič sa v závere článku vrátil k Baťovi. Ten, hovorí Jankovič, angličtinu výborne využil a prostredníctvom svojho podnikania pomohol mnohým ľuďom. Áno – Baťa, rovnako ako jeho otec, nečakal na politikov, aby dali zamestnancom istoty, o ktorých Jankovič mohol pred voľbami iba snívať, aby sa po voľbách presvedčil (koľký krát?) o prázdnosti predvolebných sľubov. Baťovci zrejme verili, že ich budúcnosť je v ich rukách – nie v rukách ministra školstva.

Štát nepotrebuje nových Baťov. Štát potrebuje voličov. Jankovič to v poslednej vete pripúšťa. Prečo teda žiada, aby minister “zavelil”? Čo je také šokujúce na klesajúcej úrovni štátneho školstva? Svoju úlohu plní. Vychováva zamestnancov, čakajúcich na príkazy zhora, voličov, ktorí od štátu čakajú riešenie každého problému. Možno to nie je náhoda alebo neschopnosť ministra, ak štátne školstvo nevychováva nových Baťov.

Odlišný a inšpirujúci pohľad na problémy školstva ponúka John Taylor Gatto v článkoch Proti školám (rozumej: proti štátnemu inštitucionalizovanému školstvu) a Učiteľ šiestich lekcií. Tie sa vzťahujú na americké školstvo. Nech čitateľ sám posúdi, do akej miery sú Gattove poznámky relevantné aj pre nás.

A ešte k Tomášovi Baťovi, tomu staršiemu. Kniha jeho úvah a prejavov je k dispozícii ako audio kniha na stránke TomasBata.com. Baťa v nej ponúka celkom iný náhľad na svet, než s akým sa stretávame v médiách či v bežných rozhovoroch.

Reklamy

Deti z domácej školy majú lepšie výsledky

Z článku Mají školu bez zvonění, učí je rodiče:

Kritici domácího vzdělávání tvrdí, že dítě je vyčleněno z kolektivu a neumí se zapojit do společnosti. “Je to naopak. Dítě je komunikativní a konverzuje dobře i s dospělými,” tvrdí Jan Tupý z Výzkumného ústavu pedagogického. “Navíc se ukazuje, že děti mají lepší výsledky než jejich vrstevníci.”

V škole je dieťa v kolektíve rovesníkov. Keď školu dokončí, pravdepodobne už nikdy viac v živote nebude tráviť celý deň v kolektíve ľudí rovnakého veku. Každý človek sa môže niečo naučiť od starších a skúsenejších. Kontakt s mladšími zas dieťa môže naučiť niečo o zodpovednosti za druhých. Lenže v škole sú deti oddelené podľa veku. Prečo vlastne? Spoločnosť sa skladá z ľudí rôzneho veku. Ako teda škola pomáha deťom začleniť sa do spoločnosti, keď ich oddeľuje od starších a mladších žiakov, a kontakt s dospelými obmedzuje na niekoľkých učiteľov?

Iná námietka proti domácemu vzdelávaniu je táto: nie je dobre, ak je dieťa celý deň zatvorené doma. Absurdná námietka. Veď práve v škole sú deti zatvorené celý deň a málokedy sa dostanú von (do múzea, do prírody). Žiak nemôže ísť ani na WC bez povolenia. Domáce vzdelávanie takéto obmedzenia nemá. Slovo “domáce” neznamená, že vzdelávanie musí prebiehať doma.

Ale čo robiť, ak majú rodičia vážne výhrady proti škole, ale domáce vzdelávanie si z nejakého dôvodu nemôžu dovoliť? Veľmi veľa; napríklad:

“Jakmile pochopíte logiku za moderním školstvím, jeho trikům a pastím se dá poměrně lehce vyhnout. Školy trénují děti, aby se z nich stali zaměstnanci a spotřebitelé; učte vaše vlastní, aby byly vůdci a dobrodruhy. Školy trénují děti, aby reflexivně poslouchaly rozkazy; učte vaše vlastní přemýšlet kriticky a nezávisle. Dobře vyškolené děti mají nízký práh nudy; pomozte vašim vlastním vyvinout si vnitřní život, aby se nikdy nenudily. Nabádejte je, aby si vzaly vážné materiály, dospělé materiály, o historii, literatuře, filozofii, hudbě, umění, ekonomii, teologii – tedy o všech věcech, kterým se učitelé raději vyhýbají. Dopřejte vašim dětem dostatek samoty, aby se naučily užívat si vlastní společnost, aby vedly vnitřní dialogy. Dobře vyškolení lidé jsou formováni tak, aby byli vyděšeni z toho, být sami, a proto vyhledávají neustálou společnost prostřednictvím televize, počítače, mobilního telefonu a prostřednictvím povrchních přátel, rychle nabytých a rychle opuštěných. Vaše děti by měly mít mnohem smysluplnější život, a mohou.” (John Taylor Gatto: Proti školám. Zdôraznenie B.B.)

Tá “logika moderného školstva”, ktorú Gatto spomína, je opísaná v jeho článkoch Proti školám a Učiteľ šiestich lekcií.

John Taylor Gatto: Učiteľ šiestich lekcií

Svoboda učení prináša preklad ďalšieho článku od Gatta pod názvom Školní učitel šesti lekcí. Kým v článku Proti školám Gatto hovoril o tom, čo je podľa neho účelom štátneho verejného školstva (v USA), v tomto článku hovorí o úlohe učiteľa.

Spomeniem iba tri asi najdôležitejšie lekcie. Hoci Gatto hovorí o americkom školstve, každý absolvent slovenských štátnych škôl môže potvrdiť, že Gattove slová z veľkej časti platia aj pre Slovensko.

Lekcia č. 2: Žiadna práca nie je hodná dokončenia. Každá aktivita je najneskôr po 45 minútach ukončená zvončekom. “Lekce zvonku je to, že žádná práce není hodná dokončení, tak proč se o něco příliš hluboce zajímat? […] Zvonky vštěpují každé snaze lhostejnost.”

Lekcia č. 4: Závislosť na druhých:

“Dobří lidé čekají na učitele, až jim řekne, co mají dělat. Je to ta nejdůležitější lekce ze všech, že musíme čekat na jiné lidi, lépe vzdělané než jsme my, aby naše životy dávaly smysl. Bez nadsázky je celá naše ekonomika závislá na této lekci. Zamyslete se nad tím, co všechno by zkolabovalo, kdyby se děti nenaučily závislosti: byznys sociálních služeb by těžko přežil, včetně rychle rostoucí oblasti poradenství; komerční zábava nejrůznějších druhů, spolu s televizí, by ochabla, pokud by si lidé pamatovali, jak se zabavit sami; potravinové služby, restaurace a sklady na hotová jídla by se zmenšily, pokud by se lidé vrátili k připravování vlastních jídel, než aby spoléhali na cizince. Většina z moderního práva, zdravotnictví a strojírenství by šla také – stejně tak textilní průmysl – pokud by nebyla zajištěna zásoba bezbranných lidí, které školy produkují každým rokem. Vybudovali jsme způsob života, který závisí na lidech, kteří dělají to, co je jim řečeno, protože nic jiného neznají.”

Lekcia č. 6: Súkromie neexistuje, nemáte naň právo:

“V šesté lekci děti učím, že jsou sledovány. Každého studenta udržuji pod neustálým dozorem, stejně jako moji kolegové. Nejsou zde žádná soukromá místa jen pro děti; ani žádný soukromý čas. […] Děti jsou povzbuzovány, aby donášely na sebe navzájem a dokonce i na své rodiče. Samozřejmě rodiče povzbuzuji také, aby oznamovali vzpurnost svých dětí.

Zadávám ‘domácí úkoly’, aby se tento dozor rozšířil i do domácností, kde by se studenti mohli naučit něco neautorizovaného, možná od otce nebo od matky, nebo od nějakého moudřejšího člověka v sousedství.”

Po opísaní šiestich lekcií Gatto vysvetľuje, ako pomáhajú centralizácii riadenia spoločnosti. Spomína tiež, že dôležité veci sa deti v minulosti mohli naučiť vo voľnom čase, ale dnes ich voľný čas zaberá televízia a počítače, a kvôli nutnosti zamestnania oboch rodičov, či kvôli rozvodom, deti strávia menej času s rodičmi než v minulosti.

“Ve Spojených státech máme společnost, která se dostává čím dál tím více pod centrální kontrolu již od doby před občanskou válkou: životy, které vedeme, oblečení, které nosíme, jídlo, které jíme, a zelené dálniční značky, podél kterých jezdíme od jednoho pobřeží ke druhému, jsou produkty této centrální kontroly. A stejně tak si myslím, že epidemie drog, sebevražd, násilí, krutosti a upevňování sociálních tříd, jsou produktem odlidštění našich životů, oslabení jednotlivců a důležitosti rodiny, které centrální kontrola uvaluje.”

“S lekcemi, které každý den vyučuji, můžeme se divit tomu, že dnes čelíme národní krizi? Mladí lidé se nezajímají o svět dospělých a ani o budoucnost; nezajímají se téměř o nic, až na rozptýlení hračkami a násilím? Bohaté nebo chudé, školní děti se nedokáží na nic příliš dlouho soustředit. Nemají smysl pro minulost ani budoucnost; jsou nedůvěřivé k intimnostem (jako děti z rozvedených rodin); nesnáší samotu, jsou kruté, materialistické, závislé, pasivní, násilné, nesmělé před neočekávanými věcmi, závislé na rozptylování.”

Článok Školní učitel šesti lekcí je z roku 1991. O rok neskôr ho Gatto rozšíril, doplnil o jednu lekciu – zmätenosť (confusion; “všetko, čo učím, je vytrhnuté z kontextu”), ostatné lekcie vysvetlil jasnejšie ako v pôvodnej verzii. Vyšla pod názvom The 7-Lesson Schoolteacher.

Učebnica ekonómie s politickým cieľom

Druhá časť poznámok ku kritike knihy Ján Lisý a kolektív: Ekonómia v novej ekonomike. 2. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2007. ISBN 978-80-8078-164-4.

Cieľom knihy Ekonómia v novej ekonomike je pomôcť naplniť ciele stanovené Európskou úniou v Lisabonskej stratégii 1.

Prof. Lisý v Úvode píše (str. 15):

“Prechod k novej ekonomike je najzreteľnejší najmä v USA, Austrálii a v Japonsku. Aj krajiny Európskej únie vrátane Slovenska majú ambíciu vytvoriť najkonkurenčnejšiu a najdynamickejšiu, na vedomostiach založenú ekonomiku, ktorá zabezpečí trvalý a ekologicky vyvážený ekonomický rast a vysokú životnú úroveň. Táto stratégia sa má realizovať pomocou takých nástrojov a opatrení, ktoré sú charakteristické pre novú ekonomiku. Tejto výzve je preto prispôsobená štruktúra, obsah a celkové zameranie tejto knihy.”

Nie je vôbec zrejmé, prečo by EÚ mala byť najkonkurenčnejšou a najdynamickejšou ekonomikou. A Ekonómia v novej ekonomike sa takým detailom nezaoberá, neodôvodňuje potrebu tohto cieľa. Svoj cieľ autori jednoducho prevzali od politikov, čo zreteľne vidíme na str. 70:

“Vo všeobecnosti možno povedať, že prechod k novej ekonomike je pomalší v európskych krajinách než napr. v USA a v Austrálii. V snahe prekonať toto zaostávanie prijala Európska únia v roku 2000 tzv. Lisabonskú stratégiu, ktorej cieľom je, aby krajiny Európskej únie v priebehu nasledujúceho desaťročia vytvorili najkonkurenčnejšiu a najdynamickejšiu, na vedomostiach založenú ekonomiku vo svete, ktorá by bola schopná trvale ekonomicky rásť a prinášať svojim občanom lepšie pracovné miesta a vyššiu úroveň sociálneho porozumenia.” (Mimochodom, je charakteristické, že sa tu hovorí o lepších pracovných miestach pre občanov, ale nie o podnikaní občanov.)

Keď porovnáme túto charakteristiku Lisabonskej stratégie s vyššie uvedeným citátom z Úvodu, zistíme, že prof. Lisý pridal iba slovko “ekologicky” – inak je cieľ rovnaký.

Ale prečo autori Ekonómie v novej ekonomike považujú za potrebné hovoriť o týchto cieľoch v úvode k učebnici teórie ekonómie? Má takýto cieľ nejaký vplyv na teóriu? Mal by mať? Myslím si, že by nemal mať vplyv; ale má. Potom už nejde o čistú teóriu, ale skôr o odôvodnenie konkrétnej hospodárskej politiky. A takto je potrebné chápať Ekonómiu v novej ekonomike: ako učebnicu hospodárskej politiky. Ak máme brať slová z Úvodu vážne, potom Ekonómia v novej ekonomike je pokusom o vytvorenie návodu na naplnenie Lisabonskej stratégie. Preto by bolo vhodnejšie, ak by táto kniha niesla názov Hospodárska politika v novej ekonomike. Iba sekundárne a okrajovo sa venuje čistej ekonomickej teórii, pričom formulovanie jej teórie je ovplyvnené vopred daným cieľom 2. Toto je azda najväčší nedostatok Ekonómie v novej ekonomike.

Vidíme teda, že Ekonómia v novej ekonomike sa zaoberá normatívnou ekonómiou. Ekonomická teória by však mala začínať od pozitívnej ekonómie – najskôr musíme poznať, ako hospodárstvo funguje, až potom (ak vôbec) môžeme hovoriť, ako by hospodárstvo malo fungovať. Ale akceptujme na okamih prístup autorov. Čo môžeme potom povedať o stanovenom cieli? Je správny, je taký cieľ žiaduci? Porovnajme, čo o tejto téme hovorí John Taylor Gatto:

“Všetky globálne ambície sú založené na definícii produktivity a dobrého života tak odcudzenej od bežnej ľudskej reality, že som presvedčený, že je chybná, a že väčšina ľudí by so mnou súhlasila, ak by dokázali vidieť alternatívu. Mohli by sme byť schopní vidieť, že ak si znova osvojíme filozofiu, ktorá lokalizuje zmysel tam, kde sa zmysel skutočne nachádza – v rodinách, v priateľoch, v plynutí ročných období, v prírode, v jednoduchých obradoch a rituáloch, v primeranej nezávislosti a v primeranom súkromí, vo všetkých tých voľne dostupných a lacných veciach, na ktorých sa zakladajú skutočné rodiny, skutoční priatelia, a skutočné spoločenstvá – potom by sme boli natoľko sebestační, že by sme vôbec nepotrebovali tú materiálnu ‘dostatočnosť’, o ktorú máme mať podľa našich globálnych ‘expertov’ obavy.” (John Taylor Gatto, Dumbing Us Down.)

Gatto nie je ekonóm; tridsať rokov bol učiteľom na základnej škole, a už viac ako dve desaťročia študuje históriu školstva, ktoré, dalo by sa povedať, politici považujú za jeden z nástrojov hospodárskej politiky.

Tento Gattov výrok nespomínam kvôli kritike globalizácie, či kritike dosiahnutia vyššej konkurencieschopnosti krajiny; citoval som ho ako kritiku predstavy, že je z nejakého dôvodu nutné zamerať sa iba na prispôsobenie sa globalizácii a tzv. novej ekonomike, lebo inak by sme, vraj, nedosiahli trvalo udržateľný rast atď. Teória ekonómie nemá prečo mať za cieľ takúto vec; má v prvom rade vysvetliť ekonomické konanie človeka, a koncepty ako výmena, dopyt, ponuka, deľba práce, peniaze, a pod. Až potom, aj to iba s istou rezervou a iba možno, sa dá z tejto teórie odvodzovať nejaká hospodárska politika, zameraná na určité ciele (napr. na trvalo udržateľný rast). To ale nie je súčasť ekonómie ako takej.

Gatto ukazuje, že nie je nutné považovať za cieľ hospodárstva dosiahnutie maximálnej efektívnosti, konkurenčnosti, dynamickosti. Človek nemá slúžiť hospodárstvu, ale hospodárstvo človeku. Preto pri hľadaní hospodárskej politiky je nutné pýtať sa, čo je cieľom ľudí, čo im pomôže dosiahnuť ich ciele. Túto otázku si Lisý a kolektív nekladú. Formuláciu cieľa preberajú od politikov.

Ekonómia v novej ekonomike diskusii o ekonomickej teórii venuje relatívne málo priestoru, a relatívne veľa priestoru necháva pre hospodársku politiku, resp. úvahám o tom, ako by hospodárstvo malo fungovať. Toto si teda musíme uvedomovať, a nechápať Ekonómiu v novej ekonomike primárne ako učebnicu ekonómie. V skutočnosti ide o text, ktorý môže niektorým ľuďom (napr. politikom) slúžiť na obhajobu ich cieľov (napr. tých, ktoré sú definované v Lisabonskej stratégii). Či tento dôraz na hospodársku politiku bol úmyselný, alebo či takáto náplň textu vyplynula z prirodzenej náklonnosti autorov k politickým riešeniam (mohli by sme tiež povedať: k centralizovanému riadeniu), na to nie je ľahké nájsť odpoveď. A tak sa radšej venujme konkrétnym chybám a omylom, ktorých nesprávnosť môžeme ľahko dokázať. To v ďalších častiach poznámok ku kritike Ekonómie v novej ekonomike.

Prvú časť si môžete prečítať tu: Kritika knihy Ekonómia v novej ekonomike.

Poznámky:

1) V roku 2010 nenaplnenú Lisabonskú stratégiu nahradil nový desaťročný plán s názvom Európa 2020, v ktorom sa používajú nové pojmy – “inteligentný rast” a “inkluzívny rast”, a už sa nekladie za cieľ vytvoriť najkonkurenčnejšie hospodárstvo, ale skromnejšie: konkurencieschopnejšie.

2) Konkrétne to môžeme vidieť napr. na predpoklade, podľa ktorého ideálne trhové hospodárstvo v maximálnej miere využíva zdroje, t.j. predpokladá sa maximálna efektívnosť.

John Taylor Gatto: Proti školám

John Taylor Gatto v rokoch 1989, 1990 a 1991 získal ocenenie Učiteľ roka mesta New York, a v roku 1991 ocenenie Učiteľ roka štátu New York. Je kritikom povinného, inštitucionalizovaného školstva.

V článku Against School (v českom preklade Jak veřejné vzdělávání mrzačí naše děti a proč) spomína esej The Child, the Parent and the State z roku 1959, v ktorej autor James Bryan Conant (rektor Harvardskej univerzity) mimochodom poznamenáva, že moderné školy sú výsledkom “revolúcie” zosnovanej medzi rokmi 1905-1930. Conant čitateľa odkazuje na knihu Alexandra Inglisa (podľa ktorého na Harvarde pomenovali výročnú prednášku o stredoškolskom vzdelávaní) Principles of Secondary Education z roku 1918.

Podľa Gatta Inglis školám prisudzoval funkcie, ktoré Gatto opisuje takto:

1. Funkce přizpůsobení a adaptace. Školy mají ustavit fixní zvyky reakce vůči autoritám, což samozřejmě absolutně znemožňuje kritický úsudek. Také to téměř ničí myšlenku o tom, že by měly být vyučovány užitečné a zajímavé věci, protože nemůžete prověřit reflexivní poslušnost, dokud nevíte, jestli můžete donutit děti naučit se a dělat hloupé a nudné věci.

2. Integrační funkce. Toto by mohlo být nazváno „funkce konformity“, protože její záměr je, aby byly děti co nejvíce podobné. Lidé, kteří se přizpůsobí, jsou předvídatelní, což je velmi užitečné těm, kteří chtějí ovládat a manipulovat s velkou pracovní silou.

3. Diagnostická a řídící funkce. Škola by měla určit patřičnou společenskou roli každého studenta, což je děláno pomocí zaznamenávání důkazů matematicky a neformálně do kumulativní evidence. Jako do „vaší trvalé evidence“. Ano, i vy jednu máte.

4. Odlišující funkce. Jakmile byla jejich společenská role „diagnostikována“, děti by měly být rozděleny podle společenské role a vyškoleny jen do jejich destinace ve společenském stroji – a ani o krok dále. Tolik pro to, aby děti dosáhly svého maxima.

5. Selektivní funkce. Toto se vůbec netýká lidských možností, ale Darwinovi teorie o přírodním výběru aplikovanou na „upřednostňované rasy“. V krátkosti, myšlenka je pomoci přirozenému řádu vědomými pokusy o vylepšení lidského plemena. Školy mají označit nezpůsobilé – špatnými známkami, pomocným umístěním a ostatními tresty – dostatečně jasně, aby je jejich vrstevními považovali za podřadné a v podstatě je odřízli od reprodukčního banku. K tomu jsou určena ta malá ponížení od první třídy výše: odplavit špínu do kanálu.

6. Propedeutická funkce. Společenský systém nepřímo vyjádřený těmito pravidly bude vyžadovat elitní skupinu správců. K tomuto účelu bude malá část dětí v tichosti vyučována, jak řídit tento pokračující projekt, jak dohlížet a ovládat záměrně otupenou populaci, aby vláda mohla pokračovat nezpochybňovaná a aby měly korporace k dispozici poslušnou pracovní sílu.

Niekoľko ďalších citátov z článku:

“Teoretikové od Platóna, po Rousseaua až po našeho doktora Inglise věděli, že pokud by mohly být děti izolovány s ostatními dětmi, zbaveny zodpovědnosti a nezávislosti, vedeny k vývoji pouze triviálních emocí chamtivosti, závisti, žárlivosti a strachu, sice zestárnou, ale nikdy opravdu nevyrostou.”

“Jakmile pochopíte logiku za moderním školstvím, jeho trikům a pastím se dá poměrně lehce vyhnout. Školy trénují děti, aby se z nich stali zaměstnanci a spotřebitelé; učte vaše vlastní, aby byly vůdci a dobrodruhy. Školy trénují děti, aby reflexivně poslouchaly rozkazy; učte vaše vlastní přemýšlet kriticky a nezávisle. Dobře vyškolené děti mají nízký práh nudy; pomozte vašim vlastním vyvinout si vnitřní život, aby se nikdy nenudily. Nabádejte je, aby si vzaly vážné materiály, dospělé materiály, o historii, literatuře, filozofii, hudbě, umění, ekonomii, teologii – tedy o všech věcech, kterým se učitelé raději vyhýbají. Dopřejte vašim dětem dostatek samoty, aby se naučily užívat si vlastní společnost, aby vedly vnitřní dialogy. Dobře vyškolení lidé jsou formováni tak, aby byli vyděšeni z toho, být sami, a proto vyhledávají neustálou společnost prostřednictvím televize, počítače, mobilního telefonu a prostřednictvím povrchních přátel, rychle nabytých a rychle opuštěných. Vaše děti by měly mít mnohem smysluplnější život, a mohou.” (Zdôraznenie B.B.)

“Po dlouhém životě a třiceti letech v zákopech veřejného školství jsem došel k závěru, že genialita je na každém rohu. Potlačujeme svoji genialitu jen proto, že jsme ještě nepřišli na to, jak řídit populaci vzdělaných mužů a žen. Řešení je podle mě jednoduché a překrásné. Nechme je řídit sami sebe.”

Ak máte deti – venujte sa ich vzdelávaniu. Nenechajte ich napospas štátnemu školstvu.

Bude možnosť domácej školy rozšírená aj na druhý stupeň ZŠ?

Na Slovensku majú rodičia možnosť vzdelávať svoje deti formou domácej školy iba na prvom stupni základnej školy. Jana Žitňanská a Radoslav Procházka, poslanci NRSR za KDH, v novembri 2011 podali návrh novelizácie školského zákona, ktorým sa rozširuje možnosť domáceho vzdelávania aj na druhý stupeň základnej školy, a ktorým sa zjednodušujú niektoré podmienky.

Viac na tému domáceho vzdelávania a jeho uľahčenia píše Zuzana Zimenová z Konzervatívneho inštitútu.

A viac na tému kritiky povinného inštitucionalizovaného školstva sa môžete dočítať v článku Johna Taylora Gatta s názvom The 7-Lesson Schoolteacher. Gatto v rokoch 1989, 1990 a 1991 získal ocenenie Učiteľ roka mesta New York, a v roku 1991 aj ocenenie Učiteľ roka štátu New York. Jeho článok vymenúva, čo americké štátne školy učia. Spomínam to na tomto mieste kvôli tomu, že v U.S.A. sú podľa odhadov asi 2 milióny detí vzdelávaných doma, rodičmi, ktorí z rôznych dôvodov nechceli prenechať zodpovednosť za svoje deti štátu, resp. škole.

Aktualizácia 16.11.2012: Staršia verzia článku The 7-Lesson Schoolteacher bola preložená do češtiny.