Monthly Archives: september 2013

Závislosť na štáte

Z článku Kataríny Daniškovej Národ zamestnancov:

“Ďalším náznakom slovenského plávania po prúde je budovanie závislosti na štáte. Komunizmus výrazne prispel k prebujneniu vzťahu štát – jednotlivec. Sme nainfikovaní rôznymi predstavami, aké sú povinnosti štátu voči nám. Očakáva sa, že väčšinu problémov v spoločnosti vyrieši štát. Vyleje sa niekde rieka? Skrachuje podnik? Médiá, krčmy a domácnosti sú hneď plné diskusií o tom, čo mal, má a bude musieť štát spraviť.”

Tomáš Baťa, angličtina a ministerstvo školstva (Ad: Peter Jankovič)

Peter Jankovič v článku Angličtinu učia maturanti a ministerstvo školstva vedú tiež experti kritizuje úmysel ministra školstva prehodnotiť povinné vyučovanie angličtiny od 3. ročníka. V úvode spomína Tomáša Baťu mladšieho, ktorý údajne v troch rokoch dostal anglického učiteľa.

Baťov otec teda nečakal na rozhodnutie ministra školstva. Vedel, že on sám je zodpovedný za synovu výchovu. Nebolo by priam absurdné, ak by syna angličtinu neučil iba preto, lebo minister nezaviedol jej povinné vyučovanie v materských školách?

Prečo by sme mali čakať od akéhosi ministra, že sa bude starať o výchovu detí? Prečo by mal byť obsah vyučovania určovaný ministerstvom? Nemala by byť zodpovednosť za výchovu detí skôr na pleciach rodičov?

Autor sa pohoršuje nad tým, že politici používajú štátne peniaze na svoj vlastný prospech. To je však problém politickej moci vo všeobecnosti. Nie je to niečo, čo by bolo zvlášť charakteristické pre súčasnú vládu alebo pre Slovensko. Nech sa k moci dostanú akýkoľvek ľudia, vždy budú v pokušení využiť moc vo svoj prospech.

Jankovič má odlišný prístup ako Baťov otec. Pýta sa, prečo minister radšej nezabezpečí kvalifikovaných učiteľov. Hnevá sa, že minister “namiesto toho, aby zavelil” atď. Akoby riešenie videl v osobe ministra: ak by minister rozhodol lepšie, alebo ak by ho vymenil lepší minister, problém by sa vyriešil.

Jankovič sa v závere článku vrátil k Baťovi. Ten, hovorí Jankovič, angličtinu výborne využil a prostredníctvom svojho podnikania pomohol mnohým ľuďom. Áno – Baťa, rovnako ako jeho otec, nečakal na politikov, aby dali zamestnancom istoty, o ktorých Jankovič mohol pred voľbami iba snívať, aby sa po voľbách presvedčil (koľký krát?) o prázdnosti predvolebných sľubov. Baťovci zrejme verili, že ich budúcnosť je v ich rukách – nie v rukách ministra školstva.

Štát nepotrebuje nových Baťov. Štát potrebuje voličov. Jankovič to v poslednej vete pripúšťa. Prečo teda žiada, aby minister “zavelil”? Čo je také šokujúce na klesajúcej úrovni štátneho školstva? Svoju úlohu plní. Vychováva zamestnancov, čakajúcich na príkazy zhora, voličov, ktorí od štátu čakajú riešenie každého problému. Možno to nie je náhoda alebo neschopnosť ministra, ak štátne školstvo nevychováva nových Baťov.

Odlišný a inšpirujúci pohľad na problémy školstva ponúka John Taylor Gatto v článkoch Proti školám (rozumej: proti štátnemu inštitucionalizovanému školstvu) a Učiteľ šiestich lekcií. Tie sa vzťahujú na americké školstvo. Nech čitateľ sám posúdi, do akej miery sú Gattove poznámky relevantné aj pre nás.

A ešte k Tomášovi Baťovi, tomu staršiemu. Kniha jeho úvah a prejavov je k dispozícii ako audio kniha na stránke TomasBata.com. Baťa v nej ponúka celkom iný náhľad na svet, než s akým sa stretávame v médiách či v bežných rozhovoroch.

Ad: Čo radili politikom svetoví ekonómovia (Hospodárske noviny)

Hospodárske noviny v článku Čo radili politikom svetoví ekonómovia v troch krátkych odstavcoch zhrnuli rady troch ekonómov politikom, ako majú riešiť krízu. Krugman podľa HN radí zvýšenie výdavkov štátu (tzv. “investičné” financovanie), Roubini navrhuje uvoľniť menovú politiku, Faber navrhuje infláciu.

Dajme však priestor aj názoru protiinflačnému.

Jesús Huerta de Soto, profesor politickej ekonómie na Univerzite kráľa Juana Carlosa v Madride, v článku Finančná kríza a ekonomická recesia (dostupný v angličtine na Mises.org) z októbra 2008 uvádza:

“Expanzný cyklus, ktorý sa teraz ukončil, bol daný do pohybu, keď sa americké hospodárstvo dostalo z poslednej recesie v roku 1992 a keď sa Federálny rezervný systém pustil do veľkej umelej expanzie úveru a investícií, expanzie nekrytej paralelným nárastom dobrovoľných úspor domácností. Ponuka peňazí vo forme bankoviek a vkladov (M3) mnoho rokov rástla priemernou mierou 10 percent ročne (čo znamená, že každých šesť alebo sedem rokov sa celkový objem obeživa vo svete zdvojnásobil). Prostriedky výmeny, pochádzajúce z tejto silnej fiduciárnej inflácie, boli dané na trh bankovým systémom ako novovytvorené pôžičky, udelené za extrémne nízke (a v reálnom vyjadrení dokonca negatívne) úrokové miery. Uvedené poháňalo špekulatívnu bublinu v podobe podstatného nárastu cien kapitálových statkov, nehnuteľných aktív, a cenných papierov, ktoré tieto reprezentujú a sú vymieňané na akciovom trhu, kde indexy prudko rástli.

V súčasnosti mnoho sebou zaujatých hlasov požaduje ďalšie zníženie úrokových mier a nové injekcie peňazí, ktoré dovoľujú tým, ktorí si to želajú, dokončiť ich investičné projekty bez utrpenia strát.

Avšak tento únik vpred [escape forward] by iba dočasne oddialil problémy za cenu ich veľkého zhoršenia v budúcnosti.”

De Soto ďalej hovorí, že centrálne banky sú úrady finančného centrálneho plánovania, a že teorém ekonomickej nemožnosti socializmu platí aj na centrálne banky. “Podľa tohto teorému,” hovorí de Soto, “nie je možné organizovať spoločnosť, v hospodárskom zmysle, na základe násilných príkazov, vydaných plánovacím úradom, keďže taký úrad nemôže nikdy získať informácie, ktoré potrebuje, aby nalial do svojich príkazov schopnosť koordinácie.”

V závere článku de Soto radí nasledovné:

“Za týchto okolností najvhodnejšou politikou by bola liberalizácia hospodárstva na všetkých úrovniach (obzvlášť na trhu práce), aby sa dovolila rýchla realokácia výrobných faktorov (zvlášť práce) do ziskových sektorov. Podobne je dôležité, aby sa znížili verejné výdavky a dane, aby sa zvýšil dostupný príjem ťažko zadĺžených ekonomických agentov, ktorí potrebujú splatiť svoje úvery čo najskôr.”

Centrum.sk propaguje manželskú neveru, reklamu na ňu zobrazuje aj v emailovej službe

Centrum.sk je jeden z najväčších portálov na Slovensku. Denne ho navštívi 180 tisíc ľudí (podľa AIMmonitor.sk). Je to tiež jeden z najväčších slovenských poskytovateľov emailu zdarma.

Po prihlásení do emailovej schránky sú zobrazené odkazy na články rôznych magazínov. Dnes bol medzi nimi článok s nadpisom: “Má manželku? Prečo si s ním začať?”

Článok skutočne obhajoval vzťah ženy so ženatým mužom. A celkom nezmyselne bol zaradený v kategórii “Rodinný život”.

Úroveň odkazovaných článkov, zobrazovaných v emailovej schránke (nie iba po prihlásení, ale aj v ostatných častiach schránky) posledný rok či dva klesá hlbšie a hlbšie. Obsah článkov sa niekedy blíži k pornografii, a to aj obrázkami, ktoré sú v emailovej schránke pri väčšine článkov. Ak neveríte, pozrite sa na hlavnú stránku Centrum.sk.

Možno aj to je dôvod, prečo návštevnosť Centrum.sk klesá (podľa Alexy). A môže klesnúť ešte viac. Pomôcť môžete jednoducho. Pošlite tento článok emailom svojim známym a hlasujte zaň na vybrali.sme.sk.

Niekto možno povie: načo o tom písať. Komu sa nepáči, nech Centrum nepoužíva. Pravda; lenže, ak napríklad rodičia Centrum nepoužívajú a ich dieťa áno, nemusia vedieť nič o čoraz väčšej vulgárnosti, s akou sa ich dieťa denne stretáva – vo svojej emailovej schránke.

Ministerstvo spravodlivosti novým Občianskym zákonníkom podporí nezodpovednosť a (predstierané) utrpenie

Každý “sociálno-demokratický” štát istým spôsobom a v istom zmysle slova podporuje nezodpovednosť a utrpenie: tým, že chce prevziať na seba starosti ľudí (napr. starosti o kvalitu kupovaných potravín), a tým, že to všetko musí niekto financovať. Teraz však ministerstvo spravodlivosti navrhuje jeden zvlášť kuriózny spôsob. Nový Občiansky zákonník by mal upravovať náhradu za “duševné útrapy”, za “stratu radosti z dovolenky” (takto to cituje Sme; ani ja neverím vlastným očiam), či náhradu za škodu, spôsobenú informáciou alebo radou.

Občania SR teda v blízkej budúcnosti začnú viac duševne trpieť a mnohí prestanú mať radosť z dovolenky – ak budú mať reálnu nádej na získanie odškodného. Platenie odškodného za informácie a rady zas bude pôsobiť na zníženie opatrnosti pri rozhodovaní, a sťaženie a zdraženie ich poskytovania.

Zvláštna vec. Keď počujem ľudí sťažovať sa, aká zlá bola ich dovolenka, myslím si: nuž, zle ste si vybrali. Až teraz chápem, že to vlastne nebola ich vina… a že si zaslúžia odškodnenie.

Navrhujem, aby odškodné bolo stanovené takto:

Ak dovolenkár stratil trochu radosti z dovolenky, vinník straty radosti zaplatí dovolenkárovi polovicu nákladov dovolenky.

Ak dovolenkár stratil veľa radosti z dovolenky, vinník straty radosti zaplatí dovolenkárovi celú výšku nákladov dovolenky.

Ak dovolenkár stratil veľmi veľa radosti z dovolenky, vinník straty radosti zaplatí dovolenkárovi dvojnásobnú výšku nákladov dovolenky.

Pravda je väčšia a silnejšia ako moc

Slová MUDr. Silvestra Krčméryho v záverečnej reči pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne 24. júna 1954:

“Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu! Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda! Lebo je väčšia a silnejšia ako moc! Kto má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť, alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych!” (Citované v Mikloško, František: Pravda vždy vstane z mŕtvych. In: Impulz, č. 4/2012)