Tag Archives: Peniaze

INESS: Juraj Karpiš bráni hotovosť, medzi ekonómami je výnimka: Pri chlebe sa nechcem legitimovať

Rozhovor o rizikách bezhotovostných platieb.

Zrušenie hotovosti

Minulý týždeň TASR vydala správu, podľa ktorej viacero popredných ekonómov je za zrušenie hotovosti. Správu prevzali niektoré médiá, napr. SME: Ekonómovia podporujú zrušenie hotovosti, označili ju za nemodernú.

Tu je niekoľko argumentov proti zrušeniu hotovosti: Zrušenie hotovosti je pevnejší sobáš s finančným systémom.

Peniaze nie sú bohatstvo

“Protože bohatství – což to nevidíte? – není trochu víc nebo míň peněz. Je to chléb pro hladové, oblečení pro nahé, palivo, které Vás v zimě zahřívá, olej v lucerně který prodlužuje den, kariéra, která se otvírá Vašemu synu, věno pro Vaši dceru, den odpočinku když jste zmožený, posilující lék pro slabého, malá pomoc upuštěná do dlaní chudáka, ochrana před bouří, rozptýlení pro mozek přeplněný myšlenkami, a to neskonalé potěšení činit šťastnými ty, kdož jsou nám drazí. Bohatství je nezávislost, hrdost, jistota, dobročinnost; je pokrokem a civilizací. Bohatství je úžasný civilizační výsledek dvou úžasných věcí, více civilizujících než bohatství samo – práce a směny.” (Frédéric Bastiat: Co jsou peníze?)

Jesús Huerta de Soto: Treba zaviesť povinnosť 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie

Jesús Huerta de Soto, profesor politickej ekonómie na Univerzite kráľa Juana Carlosa, v nedávno vydanom článku obhajuje euro z pohľadu rakúskej školy ekonómie.

V úvode hovorí o ideálnom teoretickom peňažnom systéme, a o potrebe zmeniť súčasný systém na základe troch reforiem:

1. zavedenie povinnosti držania 100-percentnej rezervy vkladov na požiadanie,
2. zrušenie centrálnych bánk,
3.  návrat ku klasickému zlatému štandardu.

Z tohto pohľadu de Soto “relatívne” podporuje euro ako krok smerom k lepšiemu menovému systému.

Podľa de Sota euro bráni vládam štátov, postihnutých finančnými problémami, riešiť situáciu infláciou. Sú teda nútené použiť opatrenia inak prakticky politicky nemožné. Týmito opatreniami sa znižuje moc štátu v hospodárstve, a teda obhajcovia trhového hospodárstva by mali, podľa de Sota, preferovať euro pred národnými menami (resp. menovým nacionalizmom), pretože euro do istej miery pôsobí tak, ako by pôsobil zlatý štandard.

Znehodnotenie meny, ku ktorému by s najväčšou pravdepodobnosťou vlády štátov ako Grécko, Portugalsko, či Španielsko pristúpili, ak by mali svoje vlastné meny, by viedlo ku krátkodobým pozitívnym účinkom, ale k dlhodobým zásadným negatívnym zmenám. De Soto píše:

“Hoci z krátkodobého hľadiska [znehodnotenie meny] pôsobí dojmom intenzívneho oživenia ekonomickej aktivity a rýchleho pohltenia nezamestnanosti, v skutočnosti úplne deformuje štruktúru relatívnych cien (keďže bez menovej manipulácie by niektoré ceny klesli viac, iné menej, a iné by neklesli vôbec alebo by mohli vzrásť), vedie k rozsiahlej chybnej alokácii produktívnych zdrojov, a spôsobuje veľkú traumu, z ktorej by sa akékoľvek hospodárstvo zotavovalo roky.”

Hoci de Soto do určitej miery obhajuje euro aj preto, že limituje možnosti politikov riešiť finančné problémy znehodnocovaním meny, predsa kritizuje Európsku centrálnu banku práve kvôli úverovej expanzii (a aj kvôli niektorým iným chybám). ECB v tejto chybe aj naďalej pokračuje. Včera, 5. júla, ECB oznámila zníženie svojej základnej úrokovej sadzby na 0,75% a zníženie úrokovej sadzby na vkladoch v ECB na 0% v snahe prinútiť banky zvýšiť objem úverov.

Toto protirečenie, zdá sa, de Soto vysvetľuje tým, že svoju podporu euru nazýva “relatívnou” – s národnými menami by úverová expanzia bola v jednotlivých štátoch vyššia.

Euro je teda lepšou menou ako bývalé národné meny, ale existuje aj lepšia alternatíva:

“Tak, ako za čias zlatého štandardu, aj dnes množstvo ľudí kritizuje euro a opovrhuje ním za to, čo je práve jeho hlavná cnosť: jeho schopnosť ukázniť extravagantných politikov a nátlakové skupiny. Euro zjavne nijako nepredstavuje ideálny peňažný štandard, ktorý, ako sme videli v prvej časti [článku], sa dá nájsť iba v klasickom zlatom štandarde, s požiadavkou 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie, a v zrušení centrálnej banky.”

Gonda o centrálnom riadení peňazí

Keď sa hovorí o hospodárskej, finančnej, či dlhovej kríze, často sa zabúda na podstatu dnes používaných peňazí. Ničím nekryté peniaze nie sú produktom trhu; sú výsledkom zásahov vlády, ktoré v priebehu posledného storočia viedli prakticky k štátnemu monopolu na peniaze.

V Týždni (22. augusta 2011) vyšiel článok Petra Gondu, riaditeľa Konzervatívneho inštitútu, v ktorom sa hovorí aj o tejto stránke krízy. Niekoľko citátov:

“Všetko to zachraňovanie finančných inštitúcií z peňazí daňovníkov, fiškálne stimuly a monetárne injekcie, pumpujúce nové, nekryté peniaze do ekonomiky, mali niekoľko vážnych dôsledkov: prehĺbenie morálneho hazardu s motiváciou na finančnú nezodpovednosť, výrazný nárast verejného dlhu a budúce znižovanie kúpnej sily eura i amerického dolára.”

“Veľa sa dnes hovorí o bezuzdných, neregulovaných finančných trhoch. Ale je pravda, že ak centrálne plánovanie v nejakej oblasti naďalej pretrváva, tak práve v tejto. Finančný systém je dnes postavený na centrálnom riadení nekrytých symbolických peňazí bez vnútornej hodnoty.”

“Hlavnou inštitucionálnou deformáciou sú centrálne banky, ktoré vnášajú na trh falošné signály púšťaním nových peňazí do obehu. Ďalšou je bankovníctvo čiastočných rezerv. To umožňuje bankám poskytovať úvery z vkladov ľudí bez toho, aby mali k dispozícii rezervy, z ktorých by vkladateľov na požiadanie vyplatili. Znásobujú tak množstvo peňazí, ktoré nie sú kryté úsporami, a tým prehlbujú inflačné tlaky, bublinu úverového boomu a následnú recesiu.”

Gonda ako riešenie problému navrhuje, okrem iného, zavedenie komoditného krytia peňazí a stopercentné rezervy vkladov splatných na požiadanie.

Celý článok je k dispozícii na stránke Petra Gondu.