Category Archives: Ekonomická teória

Poznámky k závislosti medzi cenami palív a ropy (ad: Praktiky slovenských čerpacích staníc)

Richard Dedek (Praktiky slovenských čerpacích staníc) nechápe, prečo sú ceny benzínu v Rakúsku nižšie ako u nás, hoci mzdy sú tam oveľa vyššie, a pýta si od čitateľov nápady na vysvetlenie tejto záhady.

Dovolím si ponúknuť jedno vysvetlenie. Možno sa niekomu bude zdať triviálne. Tým skôr, že sám Dedek v podstate nepriamo a azda nevedome naznačuje odpoveď: v Rakúsku je vyššia životná úroveň. V Rakúsku sú vyššie mzdy – pričom rozdiel v reálnych mzdách je ešte väčší ako pri porovnaní nominálnych miezd.

Dedek žasne nad tým, že benzín stojí v Rakúsku menej. Nad výškou ich miezd nežasne (aspoň v tomto článku nič také nehovorí). Predpokladám teda, že by sa mu zdalo normálne, ak by cena benzínu v Rakúsku bola rovnaká ako u nás. Ale predsa aj vtedy by bol pre nich dostupnejší vďaka vyšším mzdám. Ak by mali rovnakú alebo o niečo vyššiu cenu benzínu a o niečo vyššie platy ako teraz, bolo by to to isté – iba ten úžas Slováka by sa možno stratil.

Inak podstatou Dedekovho článku Praktiky slovenských čerpacích staníc je úvaha nad zmenami ceny palív na čerpacích staniciach. Ak cena ropy vzrastie, hovorí Dedek, ceny palív tiež vzrastú, v plnej miere pokrývajúc zdraženie. Ak ropa zlacnie, ceny palív sa znížia oneskorene a nie adekvátne zníženiu nákladov na výrobu. “Veď predsa motoristi musia zaplatiť zvýšenú cenu ropy – o tom, že majú profitovať aj zo zníženej ceny ropy, však už nehovoria.”

Neviem, na základe akej úvahy autor tvrdí, že motorista “má” profitovať z nižšej ceny ropy. Benzín či nafta na čerpacej stanici je majetkom majiteľa tejto stanice, a tento má právo ponúkať svoj majetok na predaj za ľubovoľnú cenu. Motorista nie je prinútený kúpiť – môže sa slobodne rozhodnúť, či cenu akceptuje. Ak je cena pre neho príliš vysoká, nedeje sa mu žiadna krivda.

Motorista sa pri kúpe nerozhoduje na základe ceny ropy. Náklady na výrobu paliva pri jeho rozhodovaní nehrajú rolu. Veď tieto náklady v skutočnosti bežný motorista vôbec nepozná, a to nehovorím o cene ropy, ktorá je len jednou časťou výrobných nákladov.

Dedek akoby predpokladal, že motorista akceptuje vyššiu cenu preto, lebo mu čerpacia stanica vysvetlila príčinu vyššej ceny a on toto vysvetlenie považuje za správne. Ak je to tak, prečo je motorista taký nedômyselný a tú istú cenu akceptuje aj pri znížení cien ropy? Odpoveď je jednoduchá: cenu ropy jednoducho neberie do úvahy – ani pri jej zlacnení, ani pri jej zdražení.

Dedek sa ďalej pýta, prečo zmena cien palív u nás nefunguje tak ako v Nemecku, kde sa podľa jeho slov mení počas týždňa a aj počas dňa. Na začiatku týždňa (keď je dopyt v rámci týždňa najvyšší) je cena vyššia, v čase dopravnej špičky (keď je denný dopyt najvyšší) je cena vyššia. Tu by si mohol Dedek uvedomiť súvislosť medzi dopytom a cenou, konkrétne: nárast dopytu spôsobuje nárast ceny. Prečo sa ale na Slovensku ceny nemenia častejšie? Možno jeden z dôvodov je mentalita slovenského zákazníka. Viete si predstaviť to pohoršenie zákazníkov, ak by videli, že cena je vyššia v čase dopravnej špičky? Veľa ľudí si myslí, že cena má byť priamo úmerná nákladom, inak ju považujú za nespravodlivú. Cena zjavne upravovaná podľa dopytu by tak mnohých pohoršovala viac, ako ono “oneskorené” zníženie ceny palív pri znížení ceny ropy.

Dedek obhajuje častejšie úpravy cien palív aj preto, lebo ceny ropy sa menia denne, čo je údajne rozdiel napr. v porovnaní s cenou chleba. Avšak cena obilia sa tiež mení denne. Príčina relatívnej stálosti ceny chleba bude inde – pravdepodobne v tom, že chlieb má viac ľahko dostupných substitútov. Napr. ak vzrastie cena chleba, ľudia môžu namiesto toho kupovať viac koláčov… Spaľovací motor je menej prispôsobivý ako žalúdok.

Dúfam, že tieto poznámky pomôžu Dedekovi znížiť jeho (zdanlivú?) zmätenosť v otázke cien pohonných hmôt.

Roboty, drony a ich vplyv na nezamestnanosť

Stanú sa ľudia nepotrebnými v dôsledku využívania robotov a dronov? Tak sa pýta autor článku Štúdia: Roboty a drony pripravia o prácu tretinu ľudí (Itnews.sk, prevzaté z ictmanazer.cz). Zabudol pritom na jednu dôležitú okolnosť: automatizácia nie je novinkou 21. storočia. Automatizácia – nahrádzanie práce ľudí prácou strojov – existuje od čias priemyselnej revolúcie a vynálezu parného stroja.

Máme k dispozícii dve storočia praktických skúseností s automatizáciou. Spôsobuje teda nezamestnanosť? Počas týchto dvoch storočí rýchlo rástol počet obyvateľov: z 1 miliardy v roku 1800 na 7 miliárd v roku 2012. Nezamestnanosť v USA od roku 1890 do roku 2009 bola s výnimkou 16 rokov vždy nižšia ako 10 %. Nezamestnanosť v Japonsku v druhej polovici 20. storočia neprekročila 5 %.

Ako je to možné? Veď predsa je pravda, že zavedenie robotov na výrobnej linke pripraví o prácu robotníkov. Z krátkodobého hľadiska sa nezamestnanosť dočasne zvýši. Z dlhodobého pohľadu je situácia odlišná.

Medzi najbohatšie krajiny patria tie, ktoré majú najvyššiu produktivitu práce. Vyššia produktivita práce znamená vyšší príjem pri rovnakom alebo menšom počte odpracovaných hodín. Podnikatelia, ak na to majú vhodné podmienky, nahrádzajú manuálnu prácu prácou robotov (resp. strojov), pretože roboty zvyšujú produktivitu práce. Firma, používajúca roboty namiesto robotníkov, môže dosiahnuť vyšší zisk, teda príjem jej majiteľov sa zvýši. Vyššia produktivita práce tiež umožňuje zníženie cien výrobkov, vďaka čomu ušetria spotrebitelia. V oboch prípadoch (vyšší príjem majiteľov, nižšie výdavky spotrebiteľov) budú mať ľudia viac prostriedkov na uspokojenie ďalších potrieb. Ďalší efekt automatizácie je skrátenie pracovného času.

Potreby ľudí sú neobmedzené, zdroje obmedzené. Zvýšením produktivity práce sa zvýši dostupnosť zdrojov. Ľudia budú môcť tieto zdroje použiť na uspokojenie potrieb, ktoré dovtedy uspokojené neboli. To bude príležitosť pre nové firmy, ktoré budú vytvárať nové pracovné miesta.

Albert Ryba, autor spomínaného článku, v závere varuje pred ešte horším scenárom:

“No pokračujúca automatizácia má aj svoju tienistú stránku. S tým, ako výrazne ubudnú pracovné miesta, pravdepodobne klesne aj kúpna sila domácností. Firmy tak budú postavené do situácie, keď budú musieť ďalej znižovať náklady a ešte viac automatizovať. Čo však môže viesť k začarovanému kruhu, ktorý nemusí byť ľahké prerušiť. V ohrození navyše už nebudú len zamestnanci vykonávajúci rutinné činnosti, ale ako je z uvedeného zrejmé, aj tí, ktorí sa špecializovali na rôzne vysokokvalifikované činnosti.”

V tomto je rovnaká chyba ako v predpoklade zvyšovania nezamestnanosti. Vyššia produktivita zvýši životnú úroveň všetkých, nie len zisk majiteľov firiem, ale aj mzdy zamestnancov, ktorí vo firme ostanú, a prostredníctvom zníženia cien výrobkov bude pôsobiť aj na zvýšenie životnej úrovne spotrebiteľov. Okrem toho nepochybne budú rásť mzdy a zamestnanosť v oblasti vývoja, výroby a servisu robotov – čo iste nebude zanedbateľné, ak predpokladáme, že roboty nahradia tretinu súčasných zamestnancov. Možno ešte hlbšou chybou je absencia chápania základov fungovania hospodárstva. Každá firma má motiváciu znižovať náklady. Pritom však musí takéto znižovanie porovnávať s inými alternatívami. Náklady nie sú nepriamo úmerné automatizácii, t.j. neplatí, že čím väčšia miera automatizácie, tým nižšie náklady. Nahradiť vysokokvalifikovaných pracovníkov robotom možno bude nemožné, možno príliš drahé. Vždy ostanú také činnosti, ktoré roboty nebudú môcť nahradiť, alebo to nepovedie k zníženiu nákladov. Automatizácia preto nepovedie k žiadnemu začarovanému kruhu.

Istý komentátor výstižne komentoval obavy z robotov takto:

“Neexistuje žiadny fixný počet pracovných miest, z ktorého akákoľvek inovácia v efektívnosti uberá, nechávajúc menej pracovných miest pre všetkých. Ak by to tak bolo, potom by zlepšenia v poľnohospodárstve, ktoré uvoľnili 90 % populácie zo zamestnania v poľnohospodárstve, viedli k 90 % populácie bez zamestnania. Nie sú nezamestnaní. Našli si inú prácu. Dokedy budú existovať tovary a služby, ktoré ľudia chcú, dovtedy bude vždy čo robiť. Široké použitie robotov by nespravilo každého nezamestnaným, namiesto toho by roboty uvoľnili ľudskú prácu, aby sa pustila do nových výziev.”

V ekonomickej teórii sa nezamestnanosti, údajne spôsobenej strojmi, hovorí technologická nezamestnanosť. Americký ekonóm Murray Rothbard o nej napísal:

Stále se navracející doktrína “technologické nezaměstnanosti”, kdy je člověk nahrazen strojem, je stěží hodna rozsáhlé analýzy. Absurdita této doktríny je zřejmá ze srovnání pokročilé ekonomiky se zaostalou. V pokročilé ekonomice zaznamenáváme velké množství strojů a procesů v druhé ekonomice zcela neznámých. A přesto je v první ekonomice daleko vyšší životní standard pro daleko větší počet lidí. Kolik dělníků bylo nahrazeno vynálezem lopaty? Téma „technologické nezaměstnanosti“ podporuje používaní termínu „zařízení šetřící práci“ pro kapitálové statky, jež v některých myslích vykouzlí představy dělníků odložených jako staré železo. Prací je nutné „šetřit“, neboť je navýsost vzácným statkem a jelikož potřeby lidí ústící v poptávku po směnitelných statcích nejsou ani zdaleka nasyceny. Navíc tyto potřeby by nebyly uspokojeny vůbec, pokud by nedocházelo k udržování struktury kapitálových statků. Čím více práce je „ušetřeno“, tím lépe, neboť práce pak používá větší množství kvalitnějších kapitálových statků k uspokojení více potřeb v kratším čase. (Murray N. Rothbard: Zásady ekonomie: Od lidského jednání k harmonii trhů. Praha: Liberální institut, 2005, s. 425.)

Z čoho teda pochádza omyl? Prečo si pán Ryba, Gartner, a iní myslia, že automatizácia trvalo zvýši nezamestnanosť? Rybov omyl možno pochádza z malej znalosti histórie hospodárstva. Omyl štúdie firmy Gartner zas z predpokladu nemennosti štruktúry výroby. Trhové hospodárstvo však má schopnosť prispôsobovať sa zmenám prostredníctvom zmien cien. Štát bude možno tomuto prispôsobeniu brániť, a súčasne bude podporovať vývoj robotov a dronov. Ak chceme minimalizovať negatívne dôsledky zmien spôsobených rozvojom automatizácie, nežiadajme o pomoc štát.

Na záver jednoduchá odpoveď na otázku: spôsobí automatizácia trvalé zvýšenie nezamestnanosti a stane sa ľudská práca nepotrebnou? Odpoveď: Automatizácia zvyšuje produktivitu práce. Ďalej platí:

Vyššia produktivita práce = vyššia životná úroveň = príležitosť uspokojenia väčšieho množstva potrieb resp. uspokojenie potrieb vo vyššej kvalite = nové pracovné miesta.

(Tento článok čerpá zo staršieho článku na tú istú tému – Ad: Keď stroje nahradia ľudí.)

Súvisiace:

List redakcii denníka Pravda ad: Pracovať šesť hodín denne? Vo fabrikách sa to už deje

Prečo sú na Slovensku nízke mzdy?

CELSIblog: Stratia ľudia prácu kvôli zvýšeniu minimálnej mzdy?

Martin Kahanec (CELSIblog): Stratia ľudia prácu kvôli zvýšeniu minimálnej mzdy? – Téma minimálnej mzdy z pohľadu empirických štúdií. Krátke zhrnutie článku Davida Neumarka a záverov porovnania viac ako 100 štúdií o minimálnej mzde.

Problém bankovníctva čiastočných rezerv

Douglas Carswell: Kto vlastní peniaze na Vašom účte?

“Ak by trhový mechanizmus fungoval tak, ako má, tak ihneď, ako by začal rásť dopyt po úveroch v ekonomike, by banky mali zvýšiť cenu úverov (úrokové sadzby), aby podporili nárast úspor. Keby úroky rástli, sporilo by viac ľudí. To by bankám umožnilo zvýšiť pomer úverov voči úsporám. Ak by banky boli takými istými podnikateľskými subjektmi ako iné firmy, zistili by, že keď dopyt po ich službách klesá, bola by obmedzená aj ich schopnosť poskytovať úver, a to cenovým mechanizmom. Žiaľ, v našom systéme bankovníctva čiastočných rezerv to tak nie je. Keďže banky môžu manipulovať s peniazmi ľudí ako so svojimi vlastnými, môžu ich požičiavať bez ich súhlasu bez toho, aby sa nutne zdvihla cena úverov. Cenový mechanizmus neobmedzuje rast úverov tak, ako by mal. Bez obmedzujúceho cenového mechanizmu preto vznikajú úverové bubliny. Aby sa uspokojil bezuzdný dopyt po úveroch, banky ich poskytujú vo veľkom. Tieto úvery tak podporujú rozširovanie kapacít v ekonomike, ktoré nie sú podoprené skutočnými úsporami. Nie je to podložené nejakou odloženou spotrebou, a tak úverový boom vytvára neudržateľnú nadspotrebu.”

Akú životnosť by mali mať výrobky

Výrobci vraj úmyselne skracujú životnosť výrobkov. Tak hovoria niektorí spotrebitelia. Llewelyn H. Rockwell, jr. na to odpovedá v článku, publikovanom v češtine v časopise Tu ne cede malis (ročník 2, číslo 11 – pdf):

“Avšak je toto selhání trhu, či odraz spotřebitelských preferencí týkající se hodnot (nižší cena, novější technologie a dalších výhod) jiných než dlouhá životnost? Já tvrdím, že to druhé. S tím, jak se snižují ceny vstupních zdrojů, je smysluplnější věc nahradit, než jí dát věčnou životnost. Chcete mixér za 200 dolarů, který vydrží 30 let, či mixér za 10 dolarů, který vydrží pět let? Cokoli spotřebitelé dlouhodobě upřednostňují, bude trh poskytovat.

Jak si tím můžeme být tak jisti? Konkurence. Řekněme, že všichni výrobci budou vyrábět mixéry, které se po pěti letech rozpadnou, a tato skutečnost je široce kritizována. Jediný výrobce by tak mohl porazit konkurenci tím, že by přišel s výrobkem, který nejvíce vyniká v dlouhé životnosti. Pokud spotřebitelé opravdu hodnotí životnost, budou ochotni za ni zaplatit.”

Čo je to trhové hospodárstvo? Ad: Chamtivosť prestáva prinášať pokrok

Hospodárske noviny 4. marca publikovali absurdný článok Rudolfa Vrabela Chamtivosť prestáva prinášať pokrok. Banky čaká úpadok a kríza. Prečo ho nazývam absurdným?

Pretože autor v ňom vychádza z tohto predpokladu: “trhová ekonomika je charakterizovaná silným štátom, a teda sociálnou ekonomikou”.

Trhová ekonomika je charakterizovaná silným štátom… Čo je to silný štát? Hoci autor ho nedefinuje, nepochybne má na mysli taký štát, ktorý prerozdeľuje relatívne veľkú časť národného dôchodku.

Akej definícii trhovej ekonomiky potom zodpovedá autorov predpoklad?

Definícia trhového hospodárstva

Ludwig von Mises v knihe Lidské jednání používal pojem čisté (nenarušené) trhové hospodárstvo:

“Imaginární konstrukt čistého tržního hospodářství, neboli takového tržního hospodářství, jehož svobodné fungování není narušováno, předpokládá, že existuje dělba práce a soukromé vlastnictví (kontrola) výrobních prostředků a že v důsledku toho existuje tržní směna zboží a služeb. Předpokládá, že institucionální faktory nebrání činnosti trhu. Předpokládá, že vláda, společenský aparát nátlaku a donucení, má zájem na zachování chodu tržního systému, nebrání mu v činnosti a chrání ho proti zásahům ze strany jiných lidí. Trh je nenarušovaný; neexistuje žádné zasahování faktorů, které jsou cizí trhu, do cen, mzdových sazeb a úrokových měr. Vycházejíc z těchto předpokladů se ekonomie snaží objasnit fungování čistého tržního hospodářství. Teprve v pozdějším stadiu, když vyčerpala vše, co lze zjistit ze studia tohoto imaginárního konstruktu, se obrací ke studiu různých problémů, které vznikají ze zásahů do trhu ze strany vlád a dalších sil, které používají nátlak a donucení.” (Ludwig von Mises: Lidské jednání, str. 218)

Mises na základe svojej analýzy čistého trhového hospodárstva a narušeného trhového hospodárstva (intervencionizmu) obhajoval čisté trhové hospodárstvo, t.j. také, ktoré je charakterizované minimálnym zasahovaním štátu do hospodárstva.

Vrablova definícia nezodpovedá Misesovej definícii čistého trhového hospodárstva. Vrabel má v skutočnosti na mysli zmiešané hospodárstvo, ale s tou výhradou, že ani zmiešané hospodárstvo nemusí byť charakterizované silným štátom. Charakteristické pre zmiešané hospodárstvo je existencia štátnych zásahov.

Jeho článok je učebnicovým príkladom bežného javu: nominálna obhajoba trhového hospodárstva, avšak s použitím takej definície, ktorá v skutočnosti vedie autora k obhajobe silného štátu – čiže k obhajobe protikladu trhového hospodárstva. Tento zdanlivý paradox sa objasní, ak si uvedomíme, že pojem trhové hospodárstvo nechápe ako dobrovoľnú výmenu a súkromné vlastníctvo výrobných faktorov. Chápe ho iba ako formu prerozdeľovania vyrobených statkov, pričom na zodpovedanie otázok čo, ako a pre koho vyrábať má zásadný vplyv štát prostredníctvom rôznych foriem regulácií a obmedzovania súkromného vlastníctva.

Podobne svojvoľne narába s pojmom trh napr. aj Európska komisia (napr. v dokumente Stratégia Európa 2020, v ktorom sa jasne hovorí, že voľný trh vnútri EÚ znamená regulovaný trh). Podobne učebnica Ekonómia v novej ekonomike vyjadruje podporu trhovej ekonomike, ale súčasne tvrdí napríklad, že na jej fungovanie je nevyhnutná dokonalá konkurencia – nereálny, neuskutočniteľný koncept (navyše prinajmenšom pre spotrebiteľa nežiadúci), ktorý autorom v ďalšej analýze umožňuje hovoriť o zlyhaniach trhu tam, kde v skutočnosti ide iba o prirodzenú obmedzenosť vedomostí účastníkov trhu.

Pretože pojem trhová ekonomika je takto poprekrúcaný a stáva sa mätúcim, Ekonomický zápisník bude namiesto toho používať pojem slobodné hospodárstvo vždy, keď budem mať na mysli čisté trhové hospodárstvo, pre ktoré je charakteristická dobrovoľna výmena založená na súkromnom vlastníctve.

Sám sebe protirečí

Druhou veľkou chybou Vrablovho článku je protirečenie, ktorého sa dopustil v časti o údajnom aplikovaní neoliberalizmu pri riešení krízy. Hovorí:

“Prevládajúcou politicko-ekonomickou teóriou súčasnosti je neoliberalizmus, ktorý je založený na neoklasickej ekonómii, hlásajúcej minimálnu reguláciu zo strany štátu.”

Neviem, či je to pravda, ale predpokladajme na chvíľku, že áno.

“Napriek tomu, západné krajiny, ktoré doposiaľ propagovali neoliberálne zmýšľanie dokonca tvrdiac, že iná alternatíva neexistuje (výrok od M. Thatcher – There Is No Alternative) sa bez ostychu postavili za krachujúci súkromný sektor.”

Napriek tomu – teda autor vidí rozpor medzi politikmi údajne propagovanou teóriou neoliberalizmu a ich konaním.

“V tomto prípade je evidentné, že štátna správa sa nezachovala v prospech väčšiny obyvateľstva. Symptómy chorľavejúceho neoliberalizmu boli liečené aplikovaním ďalšieho neoliberalizmu.”

Najskôr teda hovorí o rozpore medzi teóriou neoliberalizmu a konaním politikov, ale vzápätí hovorí, že toto konanie politikov bolo aplikovaním teórie neoliberalizmu.

Druhá odpoveď na článok Zola Mikeša: Je cena života na Slovensku štyrikrát nižšia ako v Nemecku?

Otázka minimálnej mzdy nepatrí k najdôležitejším témam. K písaniu o nej ma provokuje neobvykle nízka úroveň argumentov článkov, ktoré ju obhajujú. Zvyčajne vlastne žiadne argumenty nemajú, zato oplývajú nelogickými tvrdeniami.

K takýmto patrí aj článok Zola Mikeša s názvom Je cena života na Slovensku štyrikrát nižšia ako v Nemecku? (Aktuality.sk, 2. decembra 2013).

Písal som už o nezmyselnosti nadpisu Mikešovho článku a sľúbil som podrobnejšiu odpoveď.

Vysvetľovaním fungovania hospodárstva sa zaoberá ekonomická teória. Autor sa v článku ekonomickou teóriou nezaoberá a predsa v závere prichádza s riešením. Keďže pri zvažovaní ekonomického problému (ktorým mzdy nepochybne sú) nepoužil vedomosti ekonómie, nie je prekvapujúce, že ním navrhované riešenie – celosvetové zvýšenie minimálnej mzdy – je nereálne nie iba z politických, ale aj ekonomických dôvodov.

Článok sa zamýšľa nad rozdielom medzi mzdami v Nemecku a na Slovensku. Pritom neuvádza nijakú možnú príčinu tohto rozdielu. Aj bez znalosti ekonómie by autor mohol povedať niečo k príčinám. Mohol by vedieť, že minulosť má vplyv na budúcnosť. Predchádzajúcich 60 rokov malo nejaký vplyv na ekonomické bohatstvo Nemecka a Slovenska. U nás sme mali 40 rokov socializmus a 24 rokov zmiešané hospodárstvo, v poslednom desaťročí smerujúce skôr k socializmu a centrálnemu riadeniu ako k trhovému hospodárstvu. V západnom Nemecku bolo naproti tomu hospodárstvo oveľa bližšie k trhovému než k socialistickému. Ale táto minulosť sa v článku nespomína, čo je na škodu snahy pochopenia rozdielov v mzdách.

Autor ďalej píše:

“Zamestnávatelia podporovaní pravicovými médiami a “nezávislými odborníkmi“ majú tú drzosť, že ho napádajú ako škodlivý faktor, ktorý nám údajne zvýši nezamestnanosť.”

Prečo používa slová “majú tú drzosť”? Akoby sa snažil vyvolať dojem, že otázka minimálnej mzdy je medzi odborníkmi vyriešená a všetci súhlasia, že zvýšenie minimálnej mzdy nespôsobí zvýšenie nezamestnanosti. To však nie je pravda. Napr. vysokoškolská učebnica Ekonómia v novej ekonomike prezentuje iný názor:

“Zvýšenie minimálnej mzdy spôsobuje na niektorých pracovných trhoch zvýšenie ponuky práce [t.j. viac ľudí bude chcieť získať prácu] a súčasne zníženie dopytu po práci [zo strany zamestnávateľov] a preto sa nezamestnanosť zvýši.” (Ján Lisý a kolektív: Ekonómia v novej ekonomike. 2. vydanie. Strana 274)

A na inom mieste:

“Ak je trh práce vo svojom fungovaní ovplyvňovaný vonkajšími zásahmi, prejaví sa to živelnou adaptáciou trhových subjektov: v nepeňažnej oblasti, v celkových pracovných podmienkach, ktoré vytvárajú firmy, alebo v nízkych mzdách nezodpovedajúcich kvalite vykonanej práce.” (Ekonómia v novej ekonomike, 2. vydanie, str. 276)

Z faktu, že v Nemecku chcú zaviesť minimálnu mzdu, autor vyvodzuje, že musia vedieť, že to neohrozí zamestnanosť. Naivitu takejto “logiky” snáď vidí každý. Ani toto teda nie je argument v prospech zvyšovania minimálnej mzdy.

Ďalej píše:

“Ten štvornásobný rozdiel v cene práce – to je inak kapitola sama o sebe. Neexistuje v EÚ snáď ani jeden produkt, ktorého cena by bola štvornásobne nižšia na Slovensku než v Nemecku.”

Inými slovami: v Nemecku majú vyššie reálne príjmy. Je na tom niečo prekvapujúce?

Ďalej:

“Práca, ako najcennejší produkt človeka, je však na Slovensku štvornásobne lacnejšia! Prečo takáto devalvácia rúk, umu a ľudského ducha?”

Aká devalvácia? Autor to prekrútil. Naopak, zhodnotenie práce – v Nemecku. U nás predsa nebola práca nikdy drahšia. Ale v Nemecku kedysi bola lacnejšia.

Vrchol nelogickosti autor dosahuje v tejto vete, ktorá dala nadpis celému článku:

“Alebo má cena života pracujúceho človeka na Slovensku pre zamestnávateľa štvornásobne nižšiu hodnotu než cena pracujúceho Nemca? To snáď nie!”

Tu už autor celkom stratil nervy. Akoby vôbec nevedel, čo hovorí (druhá možnosť je, že úmyselne použil takýto pravdu skresľujúci výrok, hoci si bol vedomí jeho nesprávnosti, aby tak silnejšie pôsobil na emócie čitateľov). Zamestnávateľ si nekupuje človeka, ale iba výsledok jeho práce.

Pokračuje subtílnejším zahmlievaním pravého významu pojmov:

“Ak hovoríme o tom, že Európska únia je spoločenstvom štátov vyznávajúcim rovnaké hodnoty, mala by mať v nej rovnakú hodnotu aj ľudská práca a úcta k nej.”

“Rovnaké hodnoty” neznamenajú rovnakú cenu tovarov, služieb a výrobných faktorov.

“Ide predsa o produkt človeka a jeho života, ktorý by mal stáť v hierarchii hodnôt na mieste najvyššom aj v EÚ – ale nielen tu.”

Hodnota práce závisí od hodnoty toho, čo sa prácou vytvorí. Nemá zmysel prácu stavať na najvyššie miesto.

Niektorá práca je hodnotnejšia ako iná. Kto by potom mal určovať, aká cena sa zaplatí za akú prácu? Alebo ak by sa za prácu platilo viac než aká je jej hodnota, kto by ten rozdiel zaplatil? A to je ďalší problém článku. Ani slovo o tom, kto zvýšenie minimálnej mzdy zaplatí. Niekto to predsa len zaplatiť musí.

Ďalej píše:

“Zavedenie rovnakej minimálnej mzdy a ceny práce v celej EÚ, respektíve na celom svete, je preto základným ľudským právom. Pracovať a napriek tomu trpieť chudobou, je potom porušením tohto práva.”

Teda chudobu je možné odstrániť tak, že politici na celom svete zavedú rovnakú a dostatočne vysokú minimálnu mzdu. Toto je nezodpovedná neznalosť najzákladnejších základov ekonomických zákonitostí. Ale tento autor asi patrí k tým, ktorí nechcú akceptovať predstavu existencie ekonomických zákonov, nezávislých na vôli politikov resp. ľudí vôbec.

Na záver niekoľko otázok. Hoci sú to veľmi jednoduché otázky, myslím, že autorovi by predsa prospelo, ak by si na ne našiel odpovede a podľa týchto odpovedí doplnil alebo poopravil svoj článok. Prospelo by to aj jeho snahe o zlepšenie životnej úrovne Slovenska.

1. Ak autor hovorí, že cena života u nás je 4x nižšia ako v Nemecku, skutočne si myslí, že zamestnávateľ si kupuje zamestnancov život?

2. Ak sa zvýši minimálna mzda, kto túto vyššiu mzdu zaplatí? Autor zrejme predpokladá, že ju zaplatí majiteľ firmy. To však treba dokázať, ako aj to, aké následky bude mať zvýšenie nákladov pre tých, ktorý ponesú náklady vyšších miezd.

3. Mala minulosť Slovenska vplyv na dnešné ceny, vrátane ceny práce? Malo 40 rokov socializmu nejaký vplyv na dnešok a na rozdiel v životnej úrovni Nemecka a Slovenska?

4. Bola niekedy v minulosti práca na Slovensku viac oceňovaná ako dnes? Boli mzdy v Nemecku niekedy nižšie ako dnes?