Tag Archives: Euro

Roland Vaubel: Politici majú radi centralizáciu

Z rozhovoru s Rolandom Vaubelom, profesorom ekonómie na univerzite v Mannheime:

“Myslím, že konkurencia medzi centrálnymi bankami pomáha udržiavať nízku infláciu. Keby sme mali trebárs len jednu svetovú menu a jedinú svetovú centrálnu banku bez akejkoľvek alternatívy, inflácia by zrejme bola veľmi vysoká. […] So zavedením spoločnej európskej meny konkurencia medzi centrálnymi bankami poklesla.”

“Politici majú radi centralizáciu. Integrácia trhov totiž veľmi pokročila a trhy na zlú ekonomickú politiku národných vlád reagujú veľmi prudko. Investori aj obchod sú mobilní a idú tam, kde majú najlepšie podnikateľské prostredie. Ak štáty zle hospodária, dlhopisové trhy im požičajú len draho alebo im nepožičajú vôbec… Čiže národné náklady zlej ekonomickej politiky dramaticky narástli. To politikom, samozrejme, nevyhovuje. A tak snahou o politickú centralizáciu Európy národné vlády pôsobia vlastne ako záujmový kartel, ktorý sa búri proti výsledkom trhovej integrácie.”

“Očakával som, že keď postkomunistické štáty stredovýchodnej Európy vstúpia do EÚ, tak Únia sa stane omnoho rôznorodejšou a vy budete zárukou proti ďalšej centralizácii. To sa však očividne nedeje.”

Iný pohľad na konkurenciu medzi centrálnymi bankami a na euro má Jesús Huerta de Soto. Podľa de Sota euro bráni vládam štátov, postihnutých finančnými problémami, riešiť situáciu infláciou. Sú teda nútené použiť opatrenia inak prakticky politicky nemožné. Týmito opatreniami sa znižuje moc štátu v hospodárstve, a teda obhajcovia trhového hospodárstva by mali, podľa de Sota, preferovať euro pred národnými menami (resp. menovým nacionalizmom), pretože euro do istej miery pôsobí tak, ako by pôsobil zlatý štandard.

 

Reklamy

Jesús Huerta de Soto: Treba zaviesť povinnosť 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie

Jesús Huerta de Soto, profesor politickej ekonómie na Univerzite kráľa Juana Carlosa, v nedávno vydanom článku obhajuje euro z pohľadu rakúskej školy ekonómie.

V úvode hovorí o ideálnom teoretickom peňažnom systéme, a o potrebe zmeniť súčasný systém na základe troch reforiem:

1. zavedenie povinnosti držania 100-percentnej rezervy vkladov na požiadanie,
2. zrušenie centrálnych bánk,
3.  návrat ku klasickému zlatému štandardu.

Z tohto pohľadu de Soto “relatívne” podporuje euro ako krok smerom k lepšiemu menovému systému.

Podľa de Sota euro bráni vládam štátov, postihnutých finančnými problémami, riešiť situáciu infláciou. Sú teda nútené použiť opatrenia inak prakticky politicky nemožné. Týmito opatreniami sa znižuje moc štátu v hospodárstve, a teda obhajcovia trhového hospodárstva by mali, podľa de Sota, preferovať euro pred národnými menami (resp. menovým nacionalizmom), pretože euro do istej miery pôsobí tak, ako by pôsobil zlatý štandard.

Znehodnotenie meny, ku ktorému by s najväčšou pravdepodobnosťou vlády štátov ako Grécko, Portugalsko, či Španielsko pristúpili, ak by mali svoje vlastné meny, by viedlo ku krátkodobým pozitívnym účinkom, ale k dlhodobým zásadným negatívnym zmenám. De Soto píše:

“Hoci z krátkodobého hľadiska [znehodnotenie meny] pôsobí dojmom intenzívneho oživenia ekonomickej aktivity a rýchleho pohltenia nezamestnanosti, v skutočnosti úplne deformuje štruktúru relatívnych cien (keďže bez menovej manipulácie by niektoré ceny klesli viac, iné menej, a iné by neklesli vôbec alebo by mohli vzrásť), vedie k rozsiahlej chybnej alokácii produktívnych zdrojov, a spôsobuje veľkú traumu, z ktorej by sa akékoľvek hospodárstvo zotavovalo roky.”

Hoci de Soto do určitej miery obhajuje euro aj preto, že limituje možnosti politikov riešiť finančné problémy znehodnocovaním meny, predsa kritizuje Európsku centrálnu banku práve kvôli úverovej expanzii (a aj kvôli niektorým iným chybám). ECB v tejto chybe aj naďalej pokračuje. Včera, 5. júla, ECB oznámila zníženie svojej základnej úrokovej sadzby na 0,75% a zníženie úrokovej sadzby na vkladoch v ECB na 0% v snahe prinútiť banky zvýšiť objem úverov.

Toto protirečenie, zdá sa, de Soto vysvetľuje tým, že svoju podporu euru nazýva “relatívnou” – s národnými menami by úverová expanzia bola v jednotlivých štátoch vyššia.

Euro je teda lepšou menou ako bývalé národné meny, ale existuje aj lepšia alternatíva:

“Tak, ako za čias zlatého štandardu, aj dnes množstvo ľudí kritizuje euro a opovrhuje ním za to, čo je práve jeho hlavná cnosť: jeho schopnosť ukázniť extravagantných politikov a nátlakové skupiny. Euro zjavne nijako nepredstavuje ideálny peňažný štandard, ktorý, ako sme videli v prvej časti [článku], sa dá nájsť iba v klasickom zlatom štandarde, s požiadavkou 100-percentných rezerv vkladov na požiadanie, a v zrušení centrálnej banky.”